Autor je historikElon Musk poskytol koncom júla rozhovor týždenníku The Economist. Okrem iného v ňom načrtol budúcnosť, ktorej sa ťažko verí: umelá inteligencia do piatich rokov prekoná súhrnnú inteligenciu celého ľudstva, po svete sa bude pohybovať miliarda humanoidných robotov a do roku 2036 nastane „neuveriteľná hojnosť“.
Článok pokračuje pod video reklamou
Sporenie na dôchodok vraj stratí zmysel, pretože peniaze môžu prestať existovať. Namiesto nepodmieneného základného príjmu (Universal Basic Income, UBI) hovorí Musk o „univerzálnom vysokom príjme“. Stroje v tejto jeho schéme majú vyrobiť toľko tovarov a služieb, že vlády budú ľuďom jednoducho posielať peniaze, ktoré ani nebude celkom za čo míňať.V takýchto rečiach nie je Musk sám. Šéf OpenAI Sam Altman napísal už v roku 2021, rok a pol predtým, než svet spoznal ChatGPT, esej Moore's Law for Everything. Predpovedal v nej, že cena práce klesne k nule, AI revolúcia vytvorí „fenomenálne bohatstvo“ a ceny všetkého sa budú každé dva roky znižovať o polovicu. V ďalšom zo svojich blogov písal o „inteligencii príliš lacnej na to, aby sa merala“. Podobné výroky by sme našli aj u Billa Gatesa a ďalších bohatých mužov kalifornského Silicon Valley. „Vek hojnosti“ (Age of Abundance) je čosi ako oficiálny prísľub velikánov technologických korporácií. Nie je to prvýkrát v dejinách, čo podobné reči počúvame.Ekonomické možnosti našich vnúčatV júni 1930 pricestoval do Madridu John Maynard Keynes, najslávnejší ekonóm svojej doby. Španielsko sa spamätávalo z pádu diktatúry Prima de Riveru, Británia zápasila s miliónmi nezamestnaných a Spojené štáty sa rútili do burzového kolapsu.Svet sa prepadal do najhoršej hospodárskej krízy moderných dejín. Keynes však vo svojej prednáške, neskôr publikovanej pod názvom Ekonomické možnosti našich vnúčat, hovoril o niečom úplne inom. Kríza mala byť podľa neho len dočasnou „poruchou“. Do sto rokov sa mal „ekonomický problém“ ľudstva vyriešiť. Produktivita mala rásť tak rýchlo, že naše vnúčatá budú pracovať najviac pätnásť hodín týždenne a ich najväčšou starosťou bude, čo robiť s voľným časom.Keynes pritom pri veštení kratšieho pracovného týždňa nebol sám. Dávno pred ním hovorili o ňom viacerí myslitelia a verejne známe postavy, ako americký polyhistor Benjamin Franklin, nemecký filozof Karl Marx či anglický spisovateľ George Bernard Shaw.Keď Keynes po prednáške odchádzal, zastavilo ho osemročné dievčatko a poprosilo ho o podpis. Vo venovaní jej napísal, že žije uprostred zrodu toho najušľachtilejšieho a najžiadanejšieho, čo ľudská civilizácia kedy vytvorila. Keď sa o šesť rokov začala španielska vojna, ktorá vzala život stovkám tisícov Španielov, mala štrnásť rokov. Čo si o najušľachtilejšom, čo ľudská civilizácia kedy vytvorila, myslela vtedy, nevieme.Dnes, takmer sto rokov po madridskej prednáške, môžeme Keynesovu predpoveď vyhodnotiť. Výsledok je pozoruhodný. V tom podstatnom mal pravdu: životná úroveň v bohatých krajinách vzrástla štvornásobne až osemnásobne, presne ako predpovedal. Rastúca produktivita, o ktorej hovoril, napriek svetovej vojne priniesla všetko, čo sľubovala. Dokonca ešte viac. Pätnásťhodinový pracovný týždeň sa však nenaplnil. Počas 20. storočia sa pracovný týždeň skrátil zo šesťdesiatich hodín na štyridsať a voľná sobota bola skutočným víťazstvom (v Československu sme sa jej dočkali 29. septembra 1968, hoci spočiatku bola voľná len každá druhá sobota). Lenže tento trend sa niekedy v 70. rokoch zastavil a dnes stále pracujeme približne tak dlho, ako pracovali naši rodičia.Prečo sa splnila prvá polovica Keynesovho proroctva, no druhá nie? Pretože Keynes urobil chybu, ktorú dnes opakujú Elon Musk aj Sam Altman – hoci zrejme z úplne iných dôvodov. Predpokladal, že rast produkcie sa automaticky premení na lepší život obyčajných ľudí. Lenže to sú dve celkom odlišné veci. Prvá je technická otázka. Druhá politická.Prvý vek hojnostiPrvá skutočná explózia produktivity v dejinách sa odohrala v Keynesovej rodnej Británii, chvíľu pred jeho narodením. Medzi rokmi 1780 a 1840, v období, ktoré historik Robert Allen nazval „Engelsovou pauzou“, vzrástol britský výkon na pracovníka o 46 percent, zatiaľ čo reálne mzdy robotníkov stúpli o 12 percent. Miera zisku majiteľov tovární sa zdvojnásobila.Parný stroj, mechanický tkáčsky stav a železnica vytvorili bohatstvo, aké svet dovtedy nepoznal. Robotníci z Manchestru či Birminghamu z neho však dve generácie nemali takmer nič. Presne to opísal Friedrich Engels v roku 1845. Skrátenie pracovného času ani koniec detskej práce neboli darom priemyselníkov. Továrenské zákony, zákaz práce žien a detí pod zemou či desaťhodinový pracovný deň si ľudia vybojovali petíciami, odbormi a politickým tlakom.Podobný príbeh sa odohral o niekoľko desaťročí neskôr v Spojených štátoch. Produktivita aj bohatstvo prudko rástli, no ich plody zostali najmä v rukách úzkej elity. Standard Oil Johna D. Rockefellera ovládal približne 90 percent amerického rafinérskeho priemyslu a celé obdobie dostalo názov Gilded Age – pozlátený vek. Pod tenkou vrstvou zlata sa však skrývali dvanásťhodinové zmeny, detská práca a slumy.Ani tu neprišla náprava sama od seba. Nebola výsledkom technologického pokroku ani štedrosti priemyselníkov, ale desaťročí politického zápasu. Shermanov protimonopolný zákon, rozbitie Standard Oil či Rooseveltov New Deal ukázali, že až demokratický štát dokázal – pomaly a nedokonale – obmedziť novú koncentráciu ekonomickej moci.Kedy sa mocní deliaBritániu aj Spojené štáty 19. storočia spája jedna lekcia: mocní sa o bohatstvo delia, len keď na to majú dôvod – keď sa obávajú tlaku zdola alebo podporu ľudí potrebujú. Možno ešte poučnejší je príbeh sociálneho štátu, ktorý si dnes spájame s európskym civilizačným pokrokom. Jeho logika však bola oveľa pragmatickejšia.Prvý kancelár Nemeckej ríše Otto von Bismarck zaviedol v 80. rokoch 19. storočia prvé sociálne poistenie na svete nie zo súcitu s robotníkmi, ale ako zbraň proti silnejúcim socialistom. Konzervatívec a monarchista im jednoducho vzal z programu to, čo malo pre robotníkov najväčšiu hodnotu: nemocenské, úrazové, starobné a invalidné poistenie.Podobná logika stála aj pri zrode britského sociálneho štátu. Beveridgeova správa z roku 1942 položila základy moderného sociálneho poistenia a verejného zdravotníctva. Uprostred vojny totiž britská vláda potrebovala udržať lojalitu obyvateľstva, a tak sľubovala ľuďom, že za ich obete príde odmena. Povojnová prosperita tak nestála iba na hospodárskom raste, ale aj na silných odboroch, plnej zamestnanosti, strachu elít z komunizmu a potrebe štátu mať zdravých a lojálnych občanov.To je jediný skutočne nádejný precedens, ktorý nám dejiny ponúkajú. Hojnosť nepríde sama a Elon Musk nám ju nedaruje. Prerozdelenie moci nikdy nebolo darom. Vždy bolo výsledkom vyjednávania a tlaku – a demokracia je zatiaľ jeho najspoľahlivejšou a najmenej krvavou podobou.Práve preto by nás malo znepokojovať, keď slabne. Čo sa deje potom, sledujeme už takmer pol storočia.Od konca 70. rokov vzrástla produktivita americkej ekonomiky o viac než 60 percent, no mzda typického zamestnanca len o zlomok tejto hodnoty. Podľa Medzinárodnej organizácie práce vzrástla vo vysokopríjmových krajinách medzi rokmi 1999 a 2024 produktivita práce o 29 percent, no reálne mzdy len o 15. Rozdiel sa premenil okrem iného na zisky a výnosy tenkej vrstvy najbohatších. Odbory zoslabli, kapitál sa stal mobilným a hojnosť prestala presakovať nadol. Mechanizmus koncentrácie moci, pred ktorým dnes varujú niektorí kritici umelej inteligencie, teda nie je hypotéza o budúcnosti. Beží už tak pol storočia.V čom je to tentoraz inéTu sa dostávame k najnepríjemnejšej otázke, ktorú moderní vizionári hojnosti nahlas nekladú. Muskova miliarda robotov totiž odstraňuje presne to, čo v dejinách vynucovalo prerozdelenie moci. Ak stroje dokážu vyrobiť všetko, načo ich vlastníkom budeme my ostatní? „Univerzálny vysoký príjem“, o ktorom hovorí najbohatší muž planéty, by v takom svete nebol právom, ale milosťou. A história nás učí, že milosť možno rovnako ľahko odvolať, ako udeliť.Skutočná otázka preto neznie, či príde vek hojnosti, ale pre koho príde. Odpoveď nezávisí od výkonu čipov ani od technologického pokroku, ale od toho, akú vyjednávaciu silu si ľudia zachovajú.Demokracia je jedným z posledných nástrojov, ktoré nám zostávajú. Individuálny hlas každého z nás je poslednou formou moci, ktorú nemožno automatizovať. Politik, ktorý bude chcieť vyhrať voľby vo svete lacnej práce strojov, bude musieť voličom ponúknuť podiel na výnosoch: zdaňovanie kapitálu a výpočtového výkonu namiesto práce, verejné zdravotníctvo a školstvo či prístup k strojovej inteligencii pre všetkých, nie iba pre tých, ktorí si ju môžu kúpiť. Európa má na to lepšie predpoklady než ktokoľvek iný. Sociálne štáty, ktoré sme budovali celé desaťročia, môžeme naplniť novým obsahom a premeniť ich na mechanizmus, ktorý bude opäť prenášať prosperitu zhora nadol.Lenže demokracia funguje len vtedy, keď existuje verejnosť schopná dohodnúť sa aspoň na základných faktoch. A práve to sa nám rozpadá pod rukami. Algoritmy nám servírujú milióny súkromných alternatívnych realít šitých na mieru našim slabostiam. Nevieme ovplyvniť, či a kedy stroje prekonajú ľudskú inteligenciu. To sa rozhodne v laboratóriách. Vieme však ovplyvniť to jediné, na čom podľa historickej skúsenosti skutočne záleží: či zostaneme informovanou a súdržnou spoločnosťou schopnou konať spoločne. Vek hojnosti nikdy nikomu nespadol z neba, vždy si ho bolo treba vybojovať. A to platí aj (alebo možno práve vtedy), keď ho sľubuje oficiálne najbohatší muž planéty.
