Na minulotýždňový summit NATO v Istanbule môžeme hľadieť dvoma spôsobmi: ako na v podstate zbytočné stretnutie, ktorého jediným cieľom bolo zvládnuť výkyvy nálad Donalda Trumpa, alebo ako na hranicu, za ktorou by sa mala začať éra európskej obrany.
Článok pokračuje pod video reklamou
Transatlantické stretnutia – multilaterálne aj väčšina bilaterálnych – sú posledný rok a pol traumatickými skúsenosťami. Ich hlavným výstupom býva, či a do akej miery útočil americký prezident na európskych spojencov alebo partnerov. Respektíve, akokoľvek nás to on vlastne berie.A keďže je pravý zmysel Trumpových slov často zastretý štylistikou zloducha z céčkového akčného filmu a jeho postoje a vyhlásenia nepatria práve medzi stabilné a konzistentné, pokusy o interpretáciu sa pohybujú kdesi medzi amatérskou psychoanalýzou a veštením z krištáľovej gule.Pokazená vnútorná dynamikaPodobne to bolo aj v Istanbule. Spojencom najskôr verejne nadával, potom sa s nimi údajne za zavretými dverami celkom dobre porozprával, a nakoniec vyhlásil, že stretnutie bolo plné lásky. Voči nemu, samozrejme.V absurdnom komediálnom seriáli „Náš život s Trumpom“ to nebola zas až taká zlá epizóda.Cenou za to bolo, že summit nedal žiadnu konkrétnu odpoveď na pálčivé otázky regionálnej aj globálnej bezpečnosti. Ako von z nepremyslenej a katastrofálne vedenej vojny s Iránom? Ako účinne zastaviť imperiálne chúťky Ruska, ktoré sa momentálne realizujú na Ukrajine, no siahajú výrazne za jej hranice? A akú bezpečnostnú hrozbu vlastne predstavuje Čína?Problémom je, že čím viac energie vydáva organizácia na manažovanie vnútorných konfliktov, tým menej jej zostáva na obranu pred vonkajšími hrozbami. A to je, pri organizácii kolektívnej bezpečnosti, vážny až fatálny defekt.Tichý rozchodTo nás privádza k druhému pohľadu na summit. Pri hodnotení sa pritom nestačí pozrieť na to, čo sa dialo v miestnosti, kde sedel Donald Trump. Rovnako dôležité sú veci, ktoré prebehli mimo neho – a po ňom.Nekonkrétnosť záverov summitu je znakom aj toho, že hlavné európske vlády v podstate rezignovali na snahu riešiť bezpečnostné problémy s Washingtonom.Problém presahuje súčasného prezidenta: nik nemôže zaručiť, že po ňom nenastúpi do Bieleho domu ďalší populistický nacionalista, ktorý bude vidieť bezpečnostnú politiku len ako krátkodobý transakčný vzťah. Možno nie, no spoliehať sa na to by bolo trestuhodne nezodpovedné.Okrem toho skúsenosť nás učí, že spolupráca so Spojenými štátmi môže byť niekedy výhodná. No závislosť od nich je riziková a nesie čoraz väčšie náklady. Či už ide o obranu suverenity a územnej celistvosti Ukrajiny alebo celej Európy.Európska iniciatívaNecelý týždeň po summite v Ankare prebehlo ďalšie stretnutie. V Paríži sa stretla (zatiaľ nie úplne inštitucionalizovaná) Koalícia ochotných. Hlavnou témou a pôvodným zmyslom vzniku skupiny bola podpora Ukrajiny, v skutočnosti sa však hovorilo najmä o bezpečnosti Európy.Po prvé preto, že obrana Ukrajiny pred ruskou agresiou je aj našou obranou. A po druhé iniciatívy vznikajúce na pôde Koalície – od politickej a vojenskej koordinácie po spoločné zbrojné projekty – podporujú schopnosť Európy obrániť sa aj bez americkej pomoci.Príznaky európskej iniciatívy teda vidno v niekoľkých oblastiach. Silnie europeizácia NATO. Súčasťou tohto európskeho krídla Aliancie sú aj krajiny mimo EÚ (Británia, Nórsko), či dokonca mimo Európy (Kanada). Posilňuje sa európsky príspevok k obrane východného krídla. Pribúdajú spoločné zbrojné iniciatívy, najmä v oblastiach, kde sme stále príliš závislí od Spojených štátov: satelitná komunikácia, spravodajské informácie, protiraketová obrana.A nakoniec obranné spojenectvo posilňuje sieť bilaterálnych a multilaterálnych zmlúv a iniciatív (ako E3 alebo E5).Vo všetkých týchto iniciatívach, no najmä v spoločných projektoch budovania obranných kapacít, nie je Ukrajina bremenom, ale veľkým prínosom. Nedobrovoľne pod tlakom ruskej agresie vybudovala jednu z popredných európskych vojenských mocností, s vysokou mierou inovácií a tragicky získaných skúseností. Účasť Kyjeva na oslavách Dňa Bastily nebola len symbolickým aktom solidarity, ale aj potvrdením spojenectva, ktoré pomôže celej Európe.Žabomyšie vojnySamozrejme, európska obrana sa nerodí bez ťažkostí. Nízka miera inštitucionalizácie a roztrieštenosť iniciatív znamená, že vôľa krajín participovať závisí od aktuálnych politických nálad. A tie sa môžu rýchlo zvrtnúť, ako ukazuje starší príklad Slovenska, novší Česka a najnovší Bulharska, ktoré s novým proruským premiérom oznámilo dokonca odchod z Koalície ochotných.Záhada neúčasti Slovenska na týchto stretnutiach je samostatnou kapitolou.Pokiaľ sa takýto obrat týka menej významných krajín, z celoeurópskeho hľadiska je to nepríjemnosť, no nie katastrofa. Ak by nastal v niektorom z kľúčových hráčov – Francúzsku, Nemecku, Poľsku či Taliansku – pre obranné ambície Európy by to bola katastrofa.Rodiacu sa spoluprácu ohrozujú aj žabomyšie vojny o národné ekonomické záujmy: naposledy potopili francúzsko-nemecko-španielsky projekt vývoja stíhačky novej generácie. Opäť: ak takéto zlyhania len trochu spomalia, ale nezastavia zapĺňanie medzier v európskych obranných kapacitách, nie sú fatálne.Podstatné je nezabudnúť, že sme vstúpili do sveta, v ktorom si nemôžeme dovoliť obranu outsourcovať vonkajším partnerom. Trump nám to pravidelne pripomína a tým vlastne pomáha vytvárať európsku jednotu. Útokmi na Európu, bezohľadným presadzovaním vlastných záujmov, nevypočítateľnosťou nám dáva jasne najavo, že sa musíme vedieť spoľahnúť sami na seba – na európsku spoluprácu. Pozorne ho počúvajme!
