Autor je filozof a bývalý europoslanec za Smer.Tak sa nám blíži zasadnutie Severoatlantickej aliancie v Turecku. Našťastie sme sa nedostali v našich prípravách do takej švejkoviny ako naši českí susedia, kde sa prezident s premiérom nenávistne vadili, kto vlastne pôjde. Až tak, že musel rozhodnúť ústavný súd, že pôjdu obaja. Lenže to hneď vyvolalo ďalšiu frašku, kto teda vlastne má delegáciu viesť? Koho slovo má byť na stretnutí najmocnejších sveta záväzné?
Článok pokračuje pod video reklamou
Naši vládnuci podľa dostupných informácií chystajú pred samitom stretnutie našich najvyšších „činiteľov“ - prezidenta, predsedu parlamentu a premiéra. Nezdá sa, že by malo prísť k nezhodám. Podľa mňa budú riešiť iba divadelnú otázku: ako sa prezentovať na verejnosti. Lebo premiér na samite nič nepokazí, ale na verejnosti bude chcieť ukázať svoju „suverenitu“ a nespochybniteľnosť politiky na všetky štyri svetové strany, ktorú budú závery samitu NATO rovnako nepochybne popierať. Predovšetkým tú ústretovú k Putinovmu Rusku, ktorá tak leží na srdci nášho premiéra. Aké sú vlastne slovenské priority? Dobre, buďme zhovievaví. Ak už sa stretne najvyššia trojica, mala by prinajmenšom stanoviť priority Slovenska. Ako si predstavuje NATO v časoch jeho spochybnenia zo strany Trumpovej administratívy? Aké záväzky chce prijať vo vzťahu k potrebe rastu obranného rozpočtu? Som suverenista, a je celkom jasné, že záruky našej suverenity ležia v časoch nevyspytateľného správania veľmocí práve a len v Európskej únii. Vôbec nie tak, že by sme rezignovali na NATO, ale tak, že Únia sa musí stať druhým pilierom aliancie. Tak, aby bola v prípade zlyhania USA schopná garantovať suverenitu svojich členských štátov. Strategická úloha si vyžaduje vznik Európskeho obranného spoločenstva, čo je dnes aj otázka ceny. Ako využiť nárast nákladov na obranu tak, aby Únia bola silným geopolitickým hráčom, a nie príveskom USA. Európske záujmy nie sú totožné s tými americkými. A len dodávam, že to nie sú svojvoľné Trumpove výčiny, ale už dlhodobá politika a ideológia Republikánskej strany a hnutia MAGA. Vance či Hegseth sú ďaleko radikálnejší ako Trump. Nevyhadzovať peniaze von oknom Zvyšovanie výdavkov na obranu na úrovni jednotlivých štátov k ničomu neprispeje. Kŕmiť armádu a budovať vojenské kapacity na úrovni štátov Únie znamená vlastne budovať 27 osobitných armád. Dnes štáty EÚ používajú okolo 15 typov bojových lietadiel a 14 druhov tankov. Štáty nakupujú americkú vojenskú techniku s tým, že napokon USA rozhodujú o možnostiach jej použitia a zostávajú vlastníkmi logistiky. Už pred 15 rokmi vypracovala Európska komisia detailný rozbor nezmyselného zbrojenia rozbitého medzi štáty Únie. Iste, po ruskej agresii proti Ukrajine sa Únia mierne rozhýbala. Predstavila projekt Európska obranná pripravenosť 2030, ktorý je veľkorysý a všestranný: od výrobných kapacít, investícií, infraštruktúry, logistiky až po rozvoj regiónov a združovanie finančných zdrojov. Lenže ak toto všetko bude rozdrobené medzi jednotlivé štáty, nebude to veru odstrašujúci obraz pre ruský imperializmus ani pre americké prehliadanie európskych záujmov. A sú tu aj iné oblasti geopolitiky, predovšetkým Blízky východ a Afrika. Konkurencieschopnosť je aj v našich rukách Slovensko nepotrebuje nakupovať bezhlavo americkú leteckú techniku. Potrebuje byť súčasťou novej deľby práce pri vytváraní európskeho vojensko-priemyselného komplexu, čo je aj účasť na tom, po čom volá náš premiér: po konkurencieschopnosti EÚ. Nestačí iba nadávať „neschopnému“ vedeniu stelesnenému podľa neho v predsedníčke von der Leyenovej a ministerke zahraničia Kallasovej. Treba jasne povedať a predstaviť, s akými návrhmi a projektmi ide na rokovanie slovenská reprezentácia. Nič nie je efektívnejšie ako európska deľba práce pri budovaní vojenského priemyslu a aj ozbrojených síl. Krajiny sa musia špecializovať vo výrobe aj vo výcviku, schopnostiach a oblastiach nasadenia. Len špecializácia vo vojenskej výrobe obsluhujúca nie malé štáty, ale celoeurópske potreby, je schopná nastaviť aj potrebné parametre technologických inovácií. Prosto bez spoločného vojenského priemyslu je nemožné držať krok s technologickým pokrokom USA alebo dnes už aj Číny a v niektorých oblastiach aj s Ruskom či Indiou. Väčšina zásadných technologických inovácií je vedľajším produktom vojenského výskumu. Aké sú teda kroky vlády, aby sme sa stali aktívnym hráčom pri tvorbe konkurencieschopnej Európskej únie? Páky máme v rukách my. Napríklad taká idea „vojenského Schengenu“: dnes ak niečo vojenské vyrábate a chcete to predať, potrebujete osobitné povolenie od každého členského štátu. Čo tak zaviesť len jedno? Ak má vojenská technika prekročiť hranice, musí žiadať o povolenie každý štát. Čo tak vytvoriť priestor voľného pohybu? Lebo pri obrane nám veru nepomôže francúzska tanková jednotka, ktorá zostane stáť na rakúskych hraniciach. Federalizácia európskej obrany je posilnením NATO Mohol by som takto pokračovať hádam so stovkou prekážok, ktoré nám bránia mať efektívnu a lacnejšiu európsku obranu. Bytostným záujmom Slovenska je podieľať sa na tejto federalizácii európskej obrany. Bol by to aj výrazný príspevok k posilneniu NATO: ako valu proti ruskému expanzionizmu, ale aj proti avanturizmu a nepredvídateľnej politike USA. Bez spoločnej obrannej únie a armády nebude Európska únia hrať druhé husle, ale rýchlo vypadne aj z kapely. Slovensko bude mať potom len dve možnosti: upnúť sa k tomu mohutnému dubisku, ktorý s odkazom na Kollárovu Slávy dcéru spomínal premiér na Devíne. Garantujem, že sa v tom prípade budú za pár rôčkov špacírovať ruskí vojaci po našich uliciach, parkoch a baroch. Alebo, ak budeme chcieť hrdo ukazovať svoju suverenitu, tak si obrana vyžiada nie päť percent HDP, ale prinajmenšom polovicu nášho rozpočtu. V tom prípade sa pripravte na stálu biedu.
