„Byť matkou je to najkrajšie poslanie, akého sa žene môže dostať,“ vyhlásil na minuloročnom sneme vládnej strany Hlas Matúš Šutaj Eštok, minister vnútra, ktorý s materstvom nemá žiadnu vlastnú skúsenosť.

Článok pokračuje pod video reklamou

Podobné vyjadrenia mávajú aj ďalší politici, kňazi či lekári. Výskumy ale ukazujú, že pocity matiek sú rozmanité a komplexné - a materstvo býva pre ženy nielen zdrojom radosti, či vnútorného rastu, ale často aj zdrojom strachu, osamelosti či pocitov bezmocnosti. LENKA ŠTĚPÁNKOVÁ je psychologička a výskumníčka, pôsobí na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne a venuje sa výskumom v téme rodičovstva. Moderátorka podcastu Ľudskosť Barbora Mareková sa s ňou rozprávala o vedeckých výskumoch v téme materstva.Lenka vysvetlí, čo je to materská ľútosť a prečo časť žien ľutuje, že sa stala matkami. A povie aj, prečo sa muži, ktorí majú deti, do výskumov o rodičovstve veľmi nehrnú.Ako ste sa dostali k téme materskej ľútosti? Čím Vás zaujala?Dostala som sa k nej cez svoj osobný príbeh. Pred päť a pol rokom som porodila dcéru a začiatok môjho materstva bol pomerne náročný. Po pôrode som v prvom rade zažila zvláštny pocit nesúladu toho, čo som počúvala v naratíve zo spoločnosti, ale aj z rodiny – keď sa narodí dieťatko, človeka premôže obrovská vlna nepoznanej lásky. A moja primárna emócia bola zodpovednosť. Až úzkostne som cítila, že som vytvorila človeka. Čo s ním mám teraz robiť? Prvé prekvapenie teda bolo, že neprišla obrovská vlna nepoznanej lásky, ale prišiel strach o dieťa, to bola primárna emócia. Zostala som v úzkostných pocitoch. Nadnesene to opisujem tak, že moja dcéra sa v piatich týždňoch rozplakala a plakala rok. Bola veľmi uplakané bábätko. Obišli sme všetkých možných doktorov a všetci nám hovorili: „To vydržíte, to bude v pohode.“ Lenže ono to u mňa úplne v pohode nebolo. Dostala som sa do psychických problémov a vyhľadala som pomoc. Terapeutke, s ktorou sme začali spolupracovať, keď mala dcéra asi tri mesiace, som rozprávala o všetkých svojich pocitoch. Hovorila som o tom, ako v rodine i spoločnosti človek počúva, aké to bude úžasné, napĺňajúce, ako to vyváži všetky negatívne veci, ktoré sa v ranom materstve dejú každej žene – nevyspatie, únava, bolesti tela... A ja som nemala pocit, že sa mi to deje. Moja terapeutka mi navrhla, že by som sa mohla pozrieť na literatúru o rodičovskej ľútosti. Ona totiž vedela, že som psychologička a čítam odborné články. A odporúčala mi aj film Temná dcéra, ktorý vznikol na základe knihy Eleny Ferrante. Pozrela som si to a otvorilo mi to oči: „Aha! Asi nebudem jediná, ktorá v materstve cíti zvláštne ambivalencie, akési nesúlady.“ Potom som sa dostala ku knihe Orny Donath Regretting Motherhood (Ľútosť v materstve alebo Ľutovanie materstva), s ktorou som sa začala zžívať. Postupom času – vďaka terapii a tým, ako moja dcéra rástla – sa u mňa tie pocity menili. Získala som odstup a začala som mať pocit, že sa k tej téme môžem postaviť už aj ako odborníčka. Trošku som si to vyriešila vo svojom osobnom živote a tým pádom som mala pocit, že sa k tej téme môžem s určitým odstupom dostať. Tým som vlastne začala svoj výskum.Je mi ľúto, že ste zažívali ťažké pocity, ale fandím vám, že ste s nimi naložili práve takto. Posledné roky tak celkovo pribúdajú vo svete výskumy, z ktorých vyplýva, že v každej spoločnosti žije určitá časť žien, ktoré ľutujú, že sa stali matkami. Záujem o tému odštartovala výskumníčka Orna Donath, ktorá v roku 2015 publikovala článok s názvom Regretting Motherhood: A Sociopolitical Analysis. Prečo podľa vás tak zarezonoval? Šlo o novú tému. Ona je izraelská vedkyňa, takže verejný priestor, do ktorého s tým vstúpila, bol veľmi silne podfarbený. Z náboženského hľadiska je tam spoločnosť založená omnoho výraznejšie než napríklad v Českej republike. Bol to veľký krok v otváraní tabuizovaných tém. Podľa môjho názoru je to ukážka toho, čo sa stane, keď do verejného priestoru prídeme s dovtedy veľmi silno tabuizovanou témou. Na jednej strane to rozpúta vlnu obrovskej a krásnej podpory ľuďom, ktorí to tak cítia, dokonca to z nich čiastočne môže sňať určitú ťarchu – „Cítim niečo, o čom ostatným nikto verejne nehovorí.“ Na druhej strane to v niekom môže vyvolať silné pocity odporu. Je to totiž niečo nové, niečo, čo nie je bežné, o čom sa nehovorilo.Orna Donath je bezdetná. Má okolo päťdesiatky a od šestnástich rokov mala jasno v tom, že nechce deti. Rodina a okolie na ňu, podľa jej slov, ale veľmi tlačili a podsúvali jej, že materstvo je úžasné a bezdetnosť bude neskôr ľutovať. Ona však mala vo svojich pocitoch jasno, a preto ju tá téma začala zaujímať aj hlbšie. Spravila rozhovory s dvadsiatimi troma ženami, ktoré ľutovali svoje materstvo. Výsledná publikácia podľa nej nie je pozvanie k hodnoteniu týchto žien, ale k spoločenskej reflexii. Čo sa teda dozvedáme o spoločnosti, keď počúvame ľutujúce matky? Myslím, že na to pekne nasadá aj môj osobný príbeh. Vedecké výskumy (vrátane Orninho i nášho, zatiaľ nepublikovaného, aktuálne v recenznom riadení) ukazujú, že spoločnosť nám nedáva dostatok informácií o tom, že v prežívaní materstva existuje určitá variabilita. Spoločenský diskurz je nastavený tak, že materstvo je nádherná vec a nádherné vždy bude. Nech sa deje čokoľvek, to nádherné vyváži trebárs aj tú hrôzu, ktorá sa mi práve deje. Viaceré participantky v rôznych kvalitatívnych štúdiách (aj v našej) hovoria o tom, že očakávania, ktoré mali na základe spoločenského diskurzu, sa nesplnili. Celé roky nám totiž spoločnosť a rodina predostiera jedno: „Keď budeš raz mamičkou..."Už aj dievčatká to počúvajú.Áno, dievčatká aj ženy. Chlapci pritom nepočúvajú: „Keď raz budeš tatino...“ Oni nepočúvajú, čo sa vtedy bude diať, aké to bude. U nich to nastane až niekedy v tridsiatke, keď sa ho niekto opýta: „Už budeš mať deti?“ Ale dievčatká to počúvajú od malička. Treba ale povedať, že to počúvajú vo veľmi jednostrannom uhle pohľadu - že to bude najúžasnejšie! Rozdiel medzi mojím očakávaním a realitou môže byť pre niekoho devastujúci.Mne sa zdá zaujímavé aj to, ako narábame s emóciou ľútosti. Pre spoločnosť je prijateľné, ak žena ľutuje, že nemá deti, vtedy je to „správna“ emócia. Ale keď povie: „Ja som asi nemala byť mamou,“ je považovaná tak trocha za sociopatku. Koncept ľútosti sa tým pádom ľahko zneužíva v aj v politickom zápase za hodnoty, ktoré vlastne nie sú ani poriadne pomenované. Ale chápeme, že na pozadí sú demografické ciele.Vy ste povedali, že spoločnosť nám nedáva dosť informácií, no možno sa to dá pomenovať aj tvrdšie: spoločnosť nám klame. Podsúva nám informácie o tom, ako ženy prežívajú materstvo, no pre časť žien to platiť nebude. Súhlasím so všetkým, čo hovoríte. Orna momentálne spovedá ženy v dôchodkovom veku, ktoré dobrovoľne nemali deti, pretože ich mať nechceli. Výskumná otázka znie: „Teraz ako 70-, 80-ročná žena ľutujete, že ste nemali deti?“ Pretože tie ženy takisto počúvali, že to raz budú ľutovať. Ešte to nie je vydané, ale ja som s ňou v kontakte. My sme si s Ornou volali, keď som začínala svoj výskum. Trošku mi vtedy poradila, ako na to, dala mi nejaké tipy.Niektoré matky v jej výskume vraveli, že sa nikdy nezamysleli nad alternatívou materstva. Konali automaticky, podľa očakávaní. Až po narodení dieťaťa začali premýšľať nad tým, prečo necítia to, čo čakali. Vo výskume tomu hovoríme kultúrny skript. Ja sa trošku venujem aj autobiografickým spomienkam, teda spôsobu, akým ľudia hovoria o svojom živote. My máme sémantickú znalosť. Znamená to, že počas socializácie získavame informáciu o tom, ako by mal vyzerať „bežný“ alebo „klasický“ život. V štatistickom slova zmysle „normálny“ život, ak môžem použiť taký prívlastok. Akoby život väčšiny. My túto informáciu v sebe nesieme, a potom keď sa v našom živote dejú veci neskriptické, divergentné od kultúrneho skriptu, môžeme sa stretnúť s odsúdením. Zo strany spoločnosti, ale aj sami v sebe pozorujeme pocity hanby, viny a podobne. Premieta sa to aj do toho, ako rozprávame o svojom živote, keď sme starší – čo vyzdvihneme a čo, naopak, v našom životnom naratíve považujeme za menej dôležité.