Tínedžer sediaci za počítačom, starý rodič nerešpektujúci pravidlá určené rodičmi, chýbajúce peniaze na tábor či dieťa v konfliktnom rodinnom prostredí. V relácii Aréna s Janou Krescanko Dibákovou radí psychologička, terapeutka a vedúca krízových intervenčných tímov IPčka MARTA MAROŠOVÁ, ako bez väčších konfliktov zvládnuť obdobie, ktoré neprináša len chvíle oddychu.
Článok pokračuje pod video reklamou
V článku sa dočítate
Prečo je dôležité aspoň raz týždenne stráviť spoločný čas Rituály pre škôlkarov, úlohy v domácnosti pre väčšie detiZmiznúť za kamarátmi áno - ale hlásiť sa 40 percent detí pôjde do tábora. Čo ostatní?Ako fungovať so starými rodičmi?
Ako v pohode a s minimálnym počtom konfliktov majú spolu prežiť leto rodičia, deti a tínedžeri?Pokiaľ budeme komunikovať o tom, aké očakávania od prázdnin máme, a to deti voči rodičom a rovnako rodičia voči deťom, tak máme zachránenú celú situáciu, celé prázdniny aj rodičovské nervy.Ja teda začnem týmto: Mám očakávania, že ty, môj štrnásťročný syn, budeš pri počítači najviac dve hodiny denne. Ako sa moje očakávanie naplní?Tam nastupuje spomínaná komunikácia. V prvom rade je super, že to vôbec komunikujete, lebo rodičia to často len očakávajú, ale deťom to nepovedia. Potom prídu domov a sú nahnevaní, že dieťa bolo celý deň na počítači alebo celú noc hralo hry. Očakávania treba komunikovať.Znamená to, že váš syn vám napríklad povie, že on si chce zahrať, lebo tam má online komunitu, má tam kamarátov a je to preňho dôležité. Vy si to vypočujete, prípadne si pri tom počítači dáte kávu, aby ste videli, čo presne hrá, a prejavíte o tú komunitu záujem. Zistíte, čo ho na tej hre fascinuje a prečo je preňho taká dôležitá. Dáte mu porozumenie: „Rozumiem, že chceš hrať, zároveň by som však bola rada, aby to nebolo úplne celý čas, nech nie si preťažený. Poďme sa na tom dohodnúť.“A dá sa to? Budem úprimná, mne to doma s tínedžerom úplne nefunguje. Má totiž pocit, že potiahne ešte chvíľu, a potom ešte hodinu navyše a potom povie, že sa pripojili kamaráti. Ako sa s tínedžermi dohodnúť a ako dosiahnuť, aby dieťa potom neklamalo, že bolo na počítači len dve hodiny, hoci v skutočnosti tam strávilo štyri, kým som bola v práci?Začnem od konca. Cez prázdniny je veľmi dôležité udržiavať sociálne vzťahy, hlavne v tínedžerskom veku to deti veľmi potrebujú. Ako hovoríte, keď sú od seba vzdialené a ešte nemajú vodičský preukaz, čo je na druhej strane bezpečné, potrebujú byť v kontakte cez sociálne siete. Pre to by sme mali mať pochopenie. Ak vám to po úvodnej dohode nevyjde na prvýkrát, sadnite si a porozprávajte sa o tom, prečo to nefunguje. Syn môže povedať: „Kamaráti prišli náhle a chceli sa zahrať.“ Vy na to poviete: „Jasné, rozumiem. Tak sa skús nabudúce lepšie dohodnúť a uber si čas z toho, keď budeš hrať sám.“Aspoň raz týždenne spoločný čas. A vlastné okno Ako naložiť so zvyškom času? Dohodnúť sa s ním, že si bude čítať knihu alebo mi pomôže obrať ríbezle v záhrade? Čo robiť, keď takéto návrhy rodičom v praxi nefungujú?Sadnime si na začiatku prázdnin – trebárs pri oslave vysvedčenia, nech už bolo akékoľvek – a odštartujme prázdniny. Rodičia by mali byť najskôr zladení ako partneri. Zosúladia si, ako si prázdniny rozdelia, koľko času môžu tráviť s deťmi, kedy pôjdu na dovolenku a či vôbec na ňu majú financie. Ak je rodič samoživiteľ, naplánuje si to, samozrejme, sám.Následne si sadnú s deťmi a povedia im: „Počúvajte, čaká nás osem týždňov prázdnin. Na jednej strane je to super, no na druhej strane máme rôzne očakávania aj obavy, ako to dopadne.“ My často chceme, aby mali decká super prázdniny, no oni si ich chcú hlavne strašne užiť. Tvoríme tým na seba tlak a v posledný augustový deň si uvedomíme, že to vôbec nebolo také super. Prípadne sa už počas prázdnin porovnávame s inými na sociálnych sieťach. Spravme si zoznam, kto by kam chcel ísť a čo by chcel robiť. Môžu padať rôzne nápady – napríklad že dieťa môže začať háčkovať alebo pôjde k babke. Možno sa chcelo naučiť šiť, robiť muffiny, prípadne surfovať či vyskúšať vodné športy. Nadiktujte si všetko, čo chcete, rodičia aj deti. Z tohto celého brainstormingu si potom vyberieme veci, ktoré pretavíme do reality.Akú úlohu by mal zohrať otec? Vziať syna na bicykel, do posilňovne alebo si zasurfovať – nakoľko je dôležitá mužská rola v živote chlapca, ale aj dcéry?Je veľmi dôležitá, hlavne v období, keď chlapec prichádza do tínedžerského veku a otca extrémne potrebuje. Platí to však aj pri dievčatách, lebo tam nastáva iný zlom. Zrazu sa z malej princeznej v ružových šatách s korunkou stáva tínedžerka, s ktorou otec nevie komunikovať. Obe pohlavia sú v tomto období pre otcov náročné. Rodičia by mali mať s deťmi rituály už od malička – raz za týždeň s nimi niekam zájsť, aby komunikácia prúdila a oboch to bavilo. Toto chcem preniesť aj do prázdnin: otca musí baviť to, čo ide so synom robiť, inak to nebude fungovať a jeden z nich bude mať tendenciu unikať. Ak otec navrhne, že idú na ryby, no jeho samotného to absolútne nebaví, tak to proste nedopadne dobre. Ak ho však baví šoférovať a chodiť na preteky, môžu ísť spoločne napríklad na to. Ide o to nájsť prienik spoločných záujmov, vtedy to bude mať úspech. Vôbec to nemusí byť veľká vec, ako drahá dovolenka či lístky na Formulu 1. Úplne stačí, keď si sadnú a tú formulu si s nadšením pozrú v telke. Môžu ísť na nejaký krátky výlet alebo sa ísť najesť do reštaurácie, v ktorej ešte neboli. Môžu to byť drobnosti, ktoré v konečnom dôsledku urobia veľké zážitky.Zdôrazním to, čo ste povedali: aspoň jedenkrát týždenne, aby v tom bola určitá pravidelnosť.To by malo platiť úplne bežne. Už od útleho veku by sme mali mať rituál s každým dieťaťom tak, že raz týždenne by sme s ním mali stráviť aspoň hodinku-dve osamote. Je to výhradný čas, kedy dieťa vie, že má rodiča iba pre seba. Môže s ním komunikovať, zdôverovať sa mu so svojimi starosťami aj radosťami a je na to navyknuté. Ak na to však deti navyknuté nie sú, vôbec to nevadí. Môžete si pri rodinnom stole povedať, že si práve cez tieto prázdniny urobíte na takéto veci čas. Ideme napĺňať veci, ktoré počas roka nestíhame. Vy ako mama môžete prehlásiť: „Očakávam, že vy dvaja chlapi niekam spolu pôjdete. Vymyslite si kam a ja vám budem fandiť.“Povedali sme si, ako môže rodič prežiť s dieťaťom, no ako prežije samotný rodič? V mnohých domácnostiach sú časté konflikty prameniace z toho, že rodičia sú unavení a vyčerpaní. Mnohým sa osvedčilo, ak si otec aspoň raz týždenne ide zahrať hokej a mama ide na manikúru, či ku kaderníčke. Aké dôležité je mať svoj vlastný rituál, vypadnúť a urobiť si hodinové či dvojhodinové okno každý týždeň?Je úplne ideálne, ak to takto funguje. Nemusí to byť nič významné – postačí napríklad aj to, že otec vezie syna na tréning, no medzitým si on sám sadne na kávu a zákusok. Dôležitý je ten rituál.Rodičovská psychohygiena je nesmierne dôležitá. Pokiaľ nie je v pohode rodič, nebude v pohode ani dieťa. Vyčerpaní rodičia majú krátku zápalnú šnúru a tínedžer sa môže snažiť koľko chce, no rodič niekedy vzplanie len pri nesprávnom pohľade. V prvom rade sa potrebujeme postarať o svoju rodičovskú a partnerskú psychohygienu, až potom budeme oveľa lepšie zvládať aj samotných tínedžerov.Skúsme poradiť rodičom, ktorí majú malé deti. Ako vyzerá ideálne strávený letný čas, ak sme na ne sami a nemôžeme počítať so starými rodičmi?Veľmi malé deti do šiestich či siedmich rokov ešte nemajú pojem o čase. Nerozumejú, čo presne znamenajú dva mesiace. Práve pri nich si potrebujeme vytvoriť určitý režim a rozvrh. Je veľmi pekné urobiť si spoločne napríklad koláž s fotkami a nápismi, ktorú s nimi nalepíte, aby sa v čase lepšie orientovali a videli, ako tie prázdniny plynú: „Tu sme doma, tu ešte chodíš do škôlky alebo denného tábora, tu ideš k babke a tu sme spolu.“Pri malých deťoch treba hľadať aktivity, ktoré rady robia. Opäť to môžu byť úplné maličkosti. Obrovským zážitkom pre ne môže byť to, keď pečú palacinky, varia priamo vedľa mamy alebo spoločne niečo tvoria, keďže cez prázdniny je na to trochu viac času. Prípadne sa môžete hrať spoločenské hry.Rituály pre škôlkarov, úlohy v domácnosti pre väčšie detiAk majú niektorí rodičia problém s tým, že mesiac v lete škôlka nefunguje, nakoľko je dôležité doma dodržiavať škôlkarské časové rituály a režim?S malými deťmi je to úplne rovnaké ako s veľkými. Prirodzene nastane určité uvoľnenie, keďže je dlhšie teplo a svetlo. Keď sa však už blíži koniec prázdnin a nástup do škôlky, mali by sme ten režim začať upravovať. Aj im to treba odkomunikovať: „Máme dva týždne do začiatku školského roka, ideme znižovať čas, kedy chodíš večer spať, aby sme sa dostali na správnu hodinu a v septembri pekne naštartovali.“ Prázdniny môžeme nechať voľnejšie, to si môžeme dovoliť, no pred nástupom do školy to treba zase upraviť a deťom povedať, že režim ideme meniť.Čiže vrátiť sa k popoludňajšiemu spánku, desiatam a všetkým tým veciam, ktoré by mali opäť platiť.Aj cez prázdniny by sme mali mať aspoň nejaký režim. Deti ho potrebujú, pretože akonáhle z neho vypadnú, dochádza k chaosu. Nevedia, čo sa bude diať. Režim pre nich znamená bezpečie, a to platí tak pre malých, ako aj pre veľkých. Aj tínedžer má vedieť: Zobudím sa o desiatej, nadesiatujem sa, potom budem chvíľu leňošiť pred televízorom. Mama mi nechala zoznam vecí, ktoré mám spraviť, tak ich urobím. Až potom sa môžem zahrať počítačové hry a keď prídu rodičia, pôjdeme sa niekam kúpať. Režim jednoducho má byť v každom veku.Býva tam ešte časová pasáž, kedy musím vymyslieť výhovorku, prečo som ten zoznam úloh nestihol naplniť. To tiež spotrebuje nejaký čas.Nevadí. Myslím si, že aj keď dieťa naplní aspoň jednu vec, je to super. Nemusíme hneď vymýšľať ďalšie úlohy a môže sa to presunúť do druhého dňa. Aspoň niečo užitočné by však spraviť mali.Špeciálni pedagógovia hovoria, že slovo prázdniny je odvodené od slova „prázdno“, takže to najdôležitejšie je naozaj oddych. Deti si potrebujú oddýchnuť, robiť veci, ktoré počas školského roka nestíhajú, nové koníčky. Nech už je to fotenie, varenie, čokoľvek, alebo si pokojne doprajú aj dlhší čas na sociálnych sieťach a pri počítači. Niečo v tom dni by však mali mať naplánované. Veľakrát rodičia deťom nenechajú žiadne úlohy. Potom prídu domov a zistia, že nevyložili umývačku, v predsieni sú rozkopané topánky, umývadlo je špinavé a nevyhodili ani tie prázdne rolky od toaletného papiera. Nejaké povinnosti by mali ostať. Ak sa napríklad dohodneme na piatich úlohách a dieťa spraví tri, je to fajn. Ak ich však nespraví, treba sa pýtať: „Čím to je, že si to nespravil? Očakávala som to od teba. Včera sme sa predsa dohodli, že urobíš aspoň drobnosti.“A ak to nepomôže, tak potom trestať? Predpokladám, že pravidlo „trikrát a dosť“ asi platí aj tu.Trikrát a dosť, potom musí prísť nejaký dôsledok. Dieťa by malo už od začiatku vedieť, že ak príde ten tretíkrát, nastane dôsledok. Ja by som riešenie vymýšľala spoločne s dieťaťom. Môžete mu povedať: „Haló, ja tu chodím do práce a vy ste doma, naozaj potrebujeme s niečím pomôcť. Poďme sa na to pozrieť, prečo to nejde.“Zmiznúť za kamarátmi áno - ale hlásiť saPoďme ešte k opačnému extrému, kedy dieťa zmizne z domu na celý deň. Staršie ročníky s nostalgiou spomínajú na detstvo na „prakeri“ – alebo spisovne "na prašiaku" - v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Len sa kričalo z okien: „Poď domov!“ Je to však v poriadku dnes? Je v poriadku, keď mi dcéra zmizne o ôsmej ráno a ja ju o piatej popoludní budem zháňať, kde vlastne je? O ôsmej asi nezmizne, to ešte spia. Skôr zmiznú okolo obeda. Dnešné mamy to môžu mať jednoduchšie v tom, že máme mobily a môžeme im zavolať. Pravidlom však musí byť, že mi to dieťa zdvihne. Tu opäť platí zásada trikrát a dosť. Potrebujeme, aby dieťa chápalo, že mu chceme dôverovať, mať určité záruky a nechceme tŕpnuť strachom, keď nedvíha telefón. Čo sa týka opatrení, ako je sledovacia aplikácia v mobile, pokiaľ dieťaťu dôverujem, vždy mi zdvihne a povie, kam a s kým ide, tak ju až tak nepotrebujem.Hovoriť. Aby sa neklamaloAko s tým naložiť, keď sa mama dozvie od inej mamy, že dieťa v skutočnosti robí niečo úplne iné ako hovorí doma? Nemyslím hneď, že skúša alkohol či cigarety, to je už hraničná fáza, ale keď ide o malé hlúpe klamstvá.Treba o tom hovoriť. Ako rodič by som si vždy kládla otázku, prečo mi to dieťa potrebuje klamať. Deti v podstate neklamú, ony len hovoria veci tak, aby nás rodičov nesklamali. Keď nám už povedia nepravdu, robia to preto, lebo nás nechcú sklamať. Takže prečo ma nechce sklamať? Ľúbi ma tak veľmi, alebo vie, že urobilo niečo nesprávne? Treba sa o tom rozprávať, ale nepýtať sa štýlom: „Bola si tam a tam?“, lebo im tým dávame priestor vyhovoriť sa. Miesto toho povedzte: „Viem, že si tam bola. Vysvetlíš mi to? Dohodli sme sa predsa, že pôjdeš po inej trase.“ Takto tému otvárame a nedávame priestor na klamstvá. A keď ich už používajú, musíme sa pýtať samých seba, prečo sa to vôbec deje.Cez prázdniny je veľké riziko rôznych situácií, kde hrozí šikana. Treba deťom hneď na začiatku prázdnin, hoci sa to týka aj školského roka, povedať, aké sú riziká a čo nemajú robiť? Teda trochu predvídať situáciu a očakávať, že sa naozaj môže niečo stať?Ak máme z niečoho obavy, určite o tom hovorme. Deti totiž vidia, že sa niečoho bojíme, a ak o tom mlčíme, podvedome im veci zakazujeme alebo im nedôverujeme. Potrebujeme mať informácie, aby sme obavy nemali, a rovnako potrebujeme mať s dieťaťom vybudovanú dôveru. Musí vedieť, že nech sa stane čokoľvek, môže nám bez strachu zavolať. Ak sa napríklad na tínedžerskej párty niekto opije do bezvedomia, nech zavolajú aspoň jednému rodičovi, ktorému dôverujú. Ten príde, a bez toho, aby to tam na mieste riešil a odsudzoval ich, pomôže im. Je nesmierne dôležité byť rodičom, ktorému dieťa v krízovej situácii zavolá.40 percent detí pôjde do tábora. A zvyšok?Prejdime k príjemnejším, no zároveň drahším veciam – k táborom. Malo by každé dieťa, pokiaľ je to možné, zažiť tábor každý rok?V prvom rade to musia chcieť samotné deti. Ísť do tábora by malo byť ich očakávaním od prázdnin. Niektoré tábory sú také skvelé, že tam chcú chodiť každý rok, no my vieme, že finančne je to často veľmi náročné. Ak je to skutočne túžba dieťaťa a ten pobyt mu niečo prináša, musíme na to myslieť vopred a šetriť. Môžeme mu naň prispieť napríklad k narodeninám. Keď po tom dieťa túži, treba to vnímať podobne ako iné darčeky.Podľa prieskumu, ktorý si objednala spoločnosť Home Credit od agentúry IPSOS, 40 percent detí na Slovensku absolvuje aspoň jeden tábor. Denné tábory sa cenovo pohybujú približne 100-200 eur. Pobytové tábory, kde dieťa prespáva a má zabezpečenú plnú stravu, stoja v priemere 350-500 eur. Štatistiky tiež ukazujú, že v Bratislave sú to dve z troch detí, zatiaľ čo na východnom Slovensku je to len tretina detí, ktorých rodičia si tábor môžu dovoliť. Z detí zo sociálne vylúčených komunít nechodí do táborov takmer nikto. Čo prináša tábor deťom, ktoré ho absolvujú, a naopak, o čo prichádzajú tie, ktoré túto možnosť nemajú? Deti sú veľmi múdre. Ony vedia, aká je v rodine situácia, a často od rodičov veľa neočakávajú, ak vedia, že na to nemajú peniaze. Pokiaľ je však tábor zameraný na niečo špecifické a deti doň chodia odmalička, mali by sme sa im snažiť túto skúsenosť dopriať. Môže ísť napríklad o tábory zamerané na fotografovanie, divadlo alebo starostlivosť o zvieratá. Tieto formy táborov bývajú drahé. Deti ešte nemajú plne rozvinutú finančnú gramotnosť, takže im treba situáciu vysvetliť. Tu sme opäť pri komunikácii – treba im povedať, koľko taký tábor stojí, aká je to časť našej výplaty a koľko by sme si za tie peniaze mohli kúpiť napríklad rožkov.Ako si môže rodič overiť, či je tábor skutočne dobrý a kvalitný? Aby v ňom napríklad nebolo priveľa 15-ročných animátorov, ktorým by som 8-ročné dieťa nezverila úplne s dôverou. Ak opomenieme najznámejšie a rokmi overené tábory, ako postupovať pri tých, ktorými si nie sme stopercentne istí?Aj 15-roční animátori môžu byť skvelí, potrebujú len zrelšie vedenie. Ako rodičia sa môžeme stretnúť s ľuďmi, ktorí tábor organizujú, opýtať sa na recenzie alebo kontaktovať rodičov, ktorých deti tam už boli, a tak si kvalitu overiť. Dôležitá je aj zmluva. Ak tábor nebude dobrý a dieťa nám zavolá, aby sme preň prišli, mali by sme vedieť, za akých podmienok existuje napríklad finančná návratnosť. Deti potrebujeme poslať do bezpečia. Tak, ako ich posielame do bezpečia v škole, aj tábor musí byť pre ne bezpečným miestom, preto si to treba citlivo overiť.Potom je tu opačný extrém – precitlivené matky, ktoré vyvolávajú každú chvíľu. Kde je hranica, keď už matka naozaj kontroluje všetko, čo sa dá?Zverujeme dieťa do dospelých rúk a mali by sme dôverovať tomu, že majú pripravený kvalitný program. Dieťa by sme mali poslať do tábora, len ak organizátorom dôverujeme. Vtedy je dôležité dohodnúť sa s vedúcimi, kedy môže mama volať, prípadne, či budú rodičom posielať hromadné SMS správy, ktoré im dodajú pocit istoty. Matky potrebujú vedieť, že ak by sa čokoľvek stalo, okamžite ich budú kontaktovať. Veľa z nich má obavy na základe vlastných skúseností alebo jednoducho niečo počuli a sú preto úzkostlivejšie. Treba im dať záruku, že budú informované, a pravidelne ich uisťovať, že je všetko v poriadku. Niekedy takýmto matkám stačia dve vety v SMS správe, aby zostali pokojné. Pokiaľ deti telefonovať nechcú, pretože majú množstvo zážitkov a sú plne ponorené do táborového programu, matkin telefonát ich z toho môže zbytočne vytrhnúť. Všetko je to teda o dobrej dohode s vedúcimi.Čiže ak je už dieťa trochu väčšie, má napríklad deväť alebo desať rokov, stačí si zavolať raz denne a netreba ho kontrolovať trikrát za deň?Úplne stačí správa, ani nemusí telefonovať. Desaťročné dieťa je už samostatné a sebestačné. Keď napíše: „Mami, som v poriadku,“ a mama odpovie vysmiatym smajlíkom, úplne to stačí. Z detí predsa chceme vychovať odolné a schopné ľudské bytosti, a práve takýmto prístupom k tomu prispejeme.Starí rodičia v nedohľadne. Alebo s vlastnými pravidlamiPoďme však k ďalšej kategórii – k starým rodičom. Mnohí z nich dnes žijú veľmi aktívne. Niektorí pracujú, iní si chcú užívať život a cestovať, mnohí majú napríklad nového partnera. Ako zapojiť starých rodičov do rodinného života tak, aby to nebolo nasilu, no zároveň v nich vzbudiť pocit, že ich ako babku a dedka skutočne potrebujeme?Veľmi pekne ste to povedali. Deti potrebujú starých rodičov a vnúčatá sú pre nich zase obrovským darom. V minulosti niesli na svojich pleciach ťažkú zodpovednosť za výchovu, a keď ich vlastné deti dospeli, konečne si vydýchli a môžu si začať užívať život. Do toho však prichádzajú vnúčatá. Bývajú z nich často vyčerpaní. Mnohokrát si to my ako rodičia robíme sami, keď ich začneme striktne poučovať: „Toto im nedávajte jesť, toto s nimi nerobte.“ Zväzujeme ich pravidlami, pričom oni sami nás predsa vychovali a evidentne to urobili dobre. Všetko je to opäť o komunikácii. Mali by sme im povedať: „Veľmi vás potrebujeme. Je pre nás dôležité, aby naše deti poznali svojich starých rodičov. Vážim si, čo všetko si ma naučil, a bola by som rada, keby si to naučil aj svoju vnučku.“Ako si ale poradiť v situácii, keď babka s dedkom úplne ignorujú naše pravidlá? Toto je veľmi častý problém pri malých aj väčších deťoch. Rodičia prízvukujú: „Žiadne sladkosti pred obedom, prosím. Nedávajte im sladké nápoje.“ Alebo chcú dieťa naučiť plávať a požiadajú babku, nech nekupuje koleso, ale rukávniky. Starí rodičia však idú vyslovene proti tomu. Ako s tým naložiť?Plne pod kontrolou môžeme mať iba to, čo sa deje u nás doma. U starých rodičov musíme mať dôveru. Všetko je to o vzájomnej komunikácii – treba im vysvetliť, prečo je pre nás dôležité, aby deti jedli sladkosti až po obede. Zároveň si musíme uvedomiť, že starí rodičia nedokážu deťom nastaviť pravidlá a hranice tak prísne, ako my rodičia.Nevedia to urobiť, alebo chcú byť za každú cenu za tých dobrých? Mnohí rodičia sa potom sťažujú, že im dieťa doma kričí a plače so slovami: „Idem za babkou, za dedkom. Ty si zlý otec, ty si zlá mama.“Starí rodičia sú pre vnúčatá často tými najbezpečnejšími prístavmi. Aj keď všetko ostatné zlyháva, deti sa obracajú práve na nich, a to by sme im nemali brať. Hoci im starí rodičia dovolia viac, deti už od dvoch rokov veľmi presne vedia rozlišovať, čo im prejde u babky a čo môžu robiť doma.Dobre, ale nie je v tom zo strany starých rodičov trochu sebectva?Podľa mňa to tak neberú. Oni sa na vnúčatá nesmierne tešia a naozaj im chcú vyhovieť. Myslím si, že ich úmysly sú pozitívne. Možno sú unavení, nechcú počúvať plač alebo sa s deťmi handrkovať. To už ani nie je ich rola. Ich úlohou je byť dobrými starými rodičmi, ktorých vnúčatá milujú a ktorí im odovzdávajú hodnoty.Ako k tomu potom príde rodič, ktorý nakoniec nebojuje len so svojimi deťmi, ale aj so starými rodičmi?Jednoducho nech s nimi nebojuje. Nech im pokojne vysvetlí, prečo je preňho dôležité, aby deti jedli sladkosti až po jedle. Nemali by sme im to striktne zakazovať, pretože oni cítia potrebu dať vnúčatám to, čo si pýtajú. Skúsme radšej kompromis. Povedzme im: „Dobre, keď im chcete niečo dať pred obedom, dajte im túto konkrétnu zdravšiu maškrtu.“ Babičky majú často vo zvyku niečo priniesť a zvyčajne sú to sladkosti. Dohodnite sa, nech deťom prinesú radšej časopis alebo hru a rovno si to s nimi aj zahrajú.Hľadajme riešenia, ako dať starým rodičom alternatívu, aby nezostali úplne bezradní, keď deti začnú na nich tlačiť a vyžadovať sladké. Problém býva aj s tínedžermi, ktorí prídu k babke, s prepáčením im tam padajú pečené holuby do úst a oni celý deň len sedia na mobile. Aj v tomto treba starým rodičom vysvetliť, čo ten mobil robí s detským mozgom. Keď sme my boli tínedžermi, technológie tu neboli, takže oni to nepoznajú – chcú skrátka len vyhovieť vnúčaťu. Opäť je to na komunikácii: „Urobte si nejaký program, choďte do ZOO alebo na kúpalisko. Nauč ich, prosím ťa, piecť tie tvoje slávne buchty.“ Rodič sa musí porozprávať s vlastnými rodičmi a potom už len dôverovať, že to s vnúčatami spoločne zvládnu.Čo robiť v situácii, keď deti už vyrástli, majú napríklad 12-16 rokov, a zrazu už nemajú chuť ísť na dva týždne na východné Slovensko za starými rodičmi, s ktorými sa inak často nevidia? Majú doma svoje partie a nechce sa im cestovať štyristo kilometrov, aby ich tam babka s dedkom strážili, aj keby im vypekali tie spomínané pečené holuby. Ako to vyriešiť, aby sa kontakt neprerušil, no zároveň aby to pre tínedžera nebolo utrpenie?Dôležité je, ako si rozložíme prázdniny hneď na začiatku, pri rodinnom plánovaní, o ktorom sme hovorili. Tam im môžeme povedať: „Treba ísť k starým rodičom na východ. Viem, že je to pre vás náročné a že tam pre vás býva nuda, ale naozaj potrebujem, aby ste tam išli. Sú osamelí, dlho nás nevideli, sú to predsa vaši starí rodičia.“ Môžeme sa s tínedžermi dohodnúť, že tam napríklad s niečím pomôžu, už len tým, že pôjdu babke každý deň nakúpiť. Prípadne im vymyslíme zaujímavý program a návštevu skrátime z dvoch týždňov na kratší čas. Nemali by sme však ustúpiť úplne, aby sa nestratil kontakt. Aj tínedžerom vedia starí rodičia veľa ponúknuť. Vnúčatá sa im napríklad môžu posťažovať na svojich rodičov, alebo im dedko s babkou naopak porozprávajú vtipné historky o tom, čo rodičia vyvádzali v detstve. Týmto spôsobom sa vzťahy nadväzujú inak a starí rodičia majú pre deti obrovskú hodnotu aj v tomto náročnom veku.A zober so sebou aj brata....Ešte je tu jeden fenomén, ktorý si dobre pamätajú deti 80. a 90. rokov. Išlo o klasickú vetu: „Keď ideš von, zober so sebou aj mladšieho brata.“ Ako k tomu prídu napríklad 10-ročné deti, ktoré musia so sebou ťahať 6-ročného súrodenca? Rodič často vychádza z toho, čo sám zažil, a úplne si neuvedomuje, že tým zaťažuje staršie dieťa, ktoré má legitímne už svoj vlastný život. Ako tu nájsť kompromis, aby rodič dosiahol to, čo potrebuje, no zároveň rešpektoval, že dieťa má vlastných kamarátov?Ešte horší je prípad, keď máte doma 14-ročné a 10-ročné dieťa. Ten 14-ročný už chce robiť iné veci, ale princíp ostáva rovnaký – aj rodič to v detstve zažil. Buď bol ten mladší súrodenec, ktorého ten starší nechcel, alebo bol starší a musel sa o to malé báť. Dajme tým starším deťom porozumenie: „Chápem, že sa ti nechce, bol som v rovnakej pozícii a viem, že to bolo strašné.“ Zároveň však potrebujeme ich pomoc. Dajme im pocit dôležitosti a dohodnime sa. Ideálne by bolo, keby na súrodenca dohliadali päť dní, kým som v práci, ale poďme sa dohodnúť aspoň na dvoch, alebo nech ho aspoň odvezú ku kamarátke. Potrebujú vedieť, že to inak nejde a treba im dať priestor, aby sa k tomu vyjadrili: „Dobre, v utorok nejdem s kamošmi, budem s mladším súrodencom.“Keď to doma "neklape". Alebo ešte horšieČasto sa stáva, že sa deti cez prázdniny ocitnú v úzkom kontakte s rodičmi, ktorí nemajú dobré vzťahy, alebo je jeden z rodičov alkoholik či tyran. Dieťa nemá šancu uniknúť. Ako pomôcť takému dieťaťu, ak viem ako sused alebo pedagóg, že takáto situácia čaká dieťa najbližšie dva mesiace?Ak je situácia vyhrotená, pedagóg alebo škola dáva podnet na sociálnu kuratelu, aby sa to dieťaťu nedialo. Dieťa by malo byť v bezpečnom prostredí. Treba mobilizovať citlivosť okolia. Keď ľudia v rodine počujú krik, plač alebo niečo podobné, mali by zavolať príslušné orgány, ideálne políciu. Deti majú tiež možnosť volať na linky pomoci, ako je Detská linka, UNICEF, Nezábudka alebo my v IPčku. Deti sa cez prázdniny ozývajú často a my ich smerujeme na bezpečné osoby. Hľadáme s nimi niekoho, komu môžu povedať, čo sa im deje.Čo sú najčastejšie problémy, s ktorými vám deti volávajú?Býva to presne to, čo ste opísali. Rodičia sa hádajú alebo je atmosféra doma vyostrená. Prípadne ide o osamelosť a odmietnutie zo strany kamarátov. Keď však volajú kvôli bezpečiu, hovoria, že sa boja, napríklad že príde otec domov alebo sú sami doma a majú strach. Vždy sa ich snažíme inštruovať, ako sa dostať do bezpečia a nájsť si osobu, s ktorou to môžu zdieľať. Často je to strýko, teta alebo starí rodičia. Radíme im, ako o tom komunikovať, a ak sa dá, rozprávame sa aj s rodičmi, ak vystihneme správnu chvíľu. Hlavne chceme, aby v tom nezostávali sami.Skúsme poradiť inštitucionálne, napríklad centrá voľného času, kam si dieťa príde aj samo. Čo sa ešte dá urobiť?Centrá voľného času sú po celom Slovensku a pracujú v nich dospelí, ktorí môžu byť pre deti bezpečnou osobou. Deti tam môžu denne dochádzať a mať program. Pre tínedžerov sú zase kluby, kde môžu tráviť čas so svojou vekovou kategóriou. IPčko má napríklad klub na Discorde, kde sa mladí ľudia, ktorí sú z ďaleka a nemôžu prísť do mesta, pripoja online. Spolu tam varia, čítajú, píšu a robia všetko, ako keby boli spolu. Je to fascinujúce.Ako sa vysporiadať s dovolenkami, keď v rodine panujú zlé vzťahy smerujúce k rozvodu? Ako zvládnuť dovolenku tak, aby sa rodičia v jednom kuse nehádali?Je to veľmi individuálne, ale opäť sme pri komunikácii. Treba si odkomunikovať: „Máme z tohto strach, nechceme, aby to deti zažívali. Chceme im urobiť peknú dovolenku. Aké kroky k tomu urobíme?“ Dohodnite sa, že ak jeden z vás začne byť konfliktný, druhý mu dá signál, aby sa to kvôli deťom ustálo. Či ísť na dovolenku ako celá rodina, si musia zhodnotiť sami. Pokiaľ je tam konflikt, treba o tom s deťmi hovoriť: „Máme ťažké obdobie, nevieme sa na niektorých veciach dohodnúť a preto sa hádame.“ Dieťa má vidieť konflikty, je to cvičebné pole, ale malo by vidieť aj udobrenie. Malo by vidieť, že sa jeden druhému ospravedlnili a že to prehrmelo.Ako ustáť hádku s tínedžerom, keď nás "vytáča" všelijakými poznámkami? Tínedžer vie, že to funguje.Tínedžer má schopnosť vyvolať v nás tie isté pocity, aké má on. Podvedome to robí preto, lebo je sám frustrovaný, v chaose a zúfalý. My sa dostaneme do tých istých strašných pocitov a buď vybuchneme, alebo odídeme a tresneme dverami. Ale tínedžer chce vidieť model toho, ako mama alebo otec tieto ťažké emócie zvládnu. Rodič by mal povedať: „Fúha, toto ma naozaj vytáča, neviem teraz regulovať svoj hnev. Dajme si pauzu, poďme sa upokojiť.“ Veľmi dôležitý je oddychový čas. Stretneme sa o hodinu alebo zajtra. A cez prázdniny sa snažme preklopiť do pekných vecí: filmové večery, pukance, drobné radosti. Oslavujme tie pekné momenty.Kedy znova začať s matematikou alebo vybranými slovami u menších detí po prvom ročníku? Opakovať s tými šikovnými, alebo pridať u tých slabších?Opäť to odkomunikujme pri vysvedčení – ako sme to chceli a ako to dopadlo. Ale cez prázdniny doprajme deťom prázdno. Od predškolského veku sa tomu môžeme venovať hravou formou. Kriedami na chodník napíšme mená, napíšme babke pohľadnicu alebo četujme s dedkom s diakritikou. Nech prečítajú recept, keď varíme. Fantastickou vecou je prázdninový denník, kam si nalepia vstupenku, nakreslia obrázok alebo napíšu krátku vetu. Čítajme si formou – ja vetu, ty vetu. Počítajme značky na prechádzke. S tými staršími zase komunikujme: „Vidím, že si sklamaný z trojky z matiky, vieme pre to niečo urobiť.“ Možno sami povedia, že chcú doučovanie. Všetko cez komunikáciu a očakávania, potom máme vyhraté.Na výrobe relácie ARÉNA s Janou Krescanko Dibákovou spolupracovali aj: Michal Jurík a Kristína Janščová.
