Autor je šéfredaktorom českého denníka PrávoČeská vláda Andreja Babiša zvyšuje bezpečnostné riziká pre Slovensko – a to v čase, keď Ukrajina za jeho východnou hranicou vedie brutálny vojnový konflikt a z NATO pomaly odchádza hlavný garant aliančnej bojovej sily – Spojené štáty.
Článok pokračuje pod video reklamou
Ako a prečo necháva Česko v štichu svojho najbližšieho suseda, s ktorým teraz na úrovni vládnej i visegrádskej skvelo spolupracuje? Slovenskú bezpečnosť určite neohrozuje aktuálny český spor o to, kto pôjde na summit NATO budúci týždeň v Turecku – teda či vláda vezme aj prezidenta Petra Pavla. Priebeh ani výsledky tohto úplne zásadného rokovania by nenarušilo ani to, keby si tam Pavel s Babišom (Pavel s ministrom zahraničných vecí Petrom Macinkom) verejne nafackovali. O to totiž nejde – Česko ohrozuje bezpečnosť Slovenska tým, že ako člen NATO neplní svoje záväzky ani vo finančnej oblasti, ani pokiaľ ide o bojové schopnosti. Rovnako tým vystavuje nebezpečenstvu aj Poľsko, Fínsko, Nemecko, pobaltské krajiny a ďalších členov Aliancie. Babišova vláda na tom neplánuje nič meniť. Všetci za jedného, jeden za všetkých Nedávno na Pražskom hrade, na bezpečnostnej konferencii za účasti prezidenta, americký veľvyslanec v Prahe Nicholas Merrick nezvyčajne nediplomaticky a tvrdo kritizoval prístup vlády Andreja Babiša k výdavkom na obranu. Odmietol výhovorky, ktoré v Prahe zaznievajú v súvislosti so záväzkom členských štátov NATO prijatým minulý rok v Haagu – vynakladať 3,5 percenta HDP na tvrdé obranné výdavky a ďalších 1,5 percenta na súvisiace investície do roku 2035. Merrick povedal: „Nejde o americkú požiadavku. A nie je to ani len podpis jednej vlády, ktorý by mohla iná vláda jednoducho spochybniť. Je to dohoda suverénnych spojencov, z ktorých sa každý spolieha na tých ostatných – bez výnimky.“ Práve o to ide – NATO je silnou vojenskou a odstrašujúcou silou preto, že ho tvorí 32 členských štátov, armád a štátnych rozpočtov – a áno, najmä vďaka schopnostiam Spojených štátov. Keď niekto podvádza – ako Česko – ohrozuje všetkých ostatných. Bez výnimky. Generálny tajomník NATO Mark Rutte nedávno hovoril, že v roku 2025 nesplnili ani starší záväzok dávať na obranu dve percentá HDP tri krajiny – Česko (ešte za vlády Petra Fialu), Albánsko a Slovinsko. Babiš k tomu povedal, že sa to nepodarí ani tento rok. Navyše v Ankare sa bude hovoriť predovšetkým o tom, či majú členské štáty dôveryhodný plán dosiahnuť do roku 2035 spomínaných päť percent HDP na obranu, a ako vyššie rozpočty pretaviť do reálnych vojenských schopností Aliancie. Rokovať sa bude aj o obrannom priemysle – a o Ukrajine. NATO je v úplne novej situácii. Ohlásené sťahovanie USA z Európy označil Mark Rutte za prechod od nezdravej vzájomnej závislosti k zdravému partnerstvu. Pre európskych členov to znamená investovať viac a cielene a rýchlo budovať obranný priemysel (pre šikovné krajiny je to veľká príležitosť). A predovšetkým – plniť vzájomné záväzky, pretože opak znamená reálne ohrozenie bezpečnosti. Poľsko, pobaltské štáty, Fínsko, Švédsko a ďalšie krajiny východného krídla NATO si to uvedomujú – všetky patria do prvej desiatky vo výdavkoch na obranu (Švédsko bolo v roku 2025 jedenáste). V Česku teraz minister obrany Jaromír Zůna (za SPD Tomia Okamuru) spochybňuje, že sa na Česko vôbec vzťahuje nejaký percentuálny záväzok (jeho šéf dokonca tvrdí, že to sľúbila Fialova vláda, tak čo s tým máme my). NATO podľa neho zaujímajú najmä vojenské schopnosti. Popri tom, že ide o alibistický nezmysel (pozri napríklad podrobné hodnotenie výdavkov na obranu od Marka Rutteho, v ktorom Praha výrazne zaostala), je to iba krok z kaluže do blata. Aliancia od Česka požaduje, aby vybudovalo ťažkú a strednú brigádu, a projekty protivzdušnej obrany. Ťažká brigáda mala byť pripravená už tento rok; bude to najskôr až v roku 2032. Ešte horšia je situácia pri strednej brigáde. Odborníci odhadujú jej začlenenie do vojenských schopností Aliancie približne o desať rokov. Kedy Rusko napadne Európu V Česku sa však o žiadnej zo zásadných tém summitu nevedie diskusia. Už niekoľko mesiacov sa rozoberá, ako chcela Babišova vláda nechať doma prezidenta. Pretože minister zahraničia Petr Macinka – za pasívneho prizerania premiéra Babiša – s ním vedie zákopovú vojnu. Prezident si totiž dovolil nevymenovať nominanta Macinkovej strany Motoristi Filipa Turka za ministra životného prostredia. Bolo to síce z ústavného hľadiska naozaj na hrane, ale vecne správne – poslanec Turek by sa tam vynímal podobne ako Rudolf Huliak.Analýzy Aliancie uvádzajú, že Rusko by mohlo byť pripravené použiť vojenskú silu proti NATO do piatich rokov. Šéf nemeckej Spolkovej spravodajskej služby Martin Jäger varoval minulú jeseň ešte naliehavejšie: „Nesmieme sa ukolísať predstavou, že prípadný ruský útok nepríde skôr ako v roku 2029. V najlepšom prípade Európa prežíva studený mier, ktorý sa môže kedykoľvek zmeniť na násilnú konfrontáciu.“ A aktuálny strategický dokument holandského ministerstva obrany je ešte naliehavejší: Rusko by mohlo už rok po skončení vojny na Ukrajine začať obmedzenú vojenskú operáciu proti niektorej členskej krajine NATO. „Holandské spravodajské služby odhadujú, že Rusko sa pripravuje na dlhodobú konfrontáciu s Európou,“ píše sa v správe. Napriek tomu sa v Česku pred summitom NATO, ktorý bude riešiť tieto existenčné otázky, ústavní činitelia hádajú o najlepšiu stoličku v Ankare. Do sporu bol povolaný aj Ústavný súd, ktorý vláde uložil, aby zabezpečila účasť aj prezidentovi Pavlovi. Nielen Česko – ani ďalšie krajiny nemajú čisté svedomie, pokiaľ ide o zodpovedné plnenie záväzkov v NATO. Napríklad Slovensko zlyháva vinou vlády (a Ficovho spolčenia s Viktorom Orbánom) v podpore Ukrajiny, čo je najmä pre európske krajiny kľúčová súčasť vlastnej obrany. Čím dlhšie bude mať Rusko na Ukrajine vážne problémy – a tie nepochybne má, čo uznal aj vrtkavý Donald Trump, tým viac času bude mať Európa pripraviť sa na agresiu z východu. A americký prezident na Blízky východ a Áziu. Európania potrebujú takticky upokojovať Donalda Trumpa, aby sťahovanie Američanov z Európy a NATO prebiehalo postupne, civilizovane a plánovane, a aby Spojené štáty v Aliancii ponechali nenahraditeľné schopnosti, ako sú protivzdušná obrana či satelitné technológie. Pre Ukrajinu a situáciu vo vojne s Ruskom bola zásadná pôžička 90 miliárd od Európskej únie, Česko a Slovensko si však vyrokovali, že za ňu nebudú ručiť. Mimo jadra nového NATO Súčasné vlády v Česku a na Slovensku v prvom rade ohrozujú bezpečnosť vlastných občanov. Znehodnocujú svoje postavenie v dnešnom NATO a spochybňujú svoje miesto aj v budúcej Aliancii. Na summit v Ankare sa minulý týždeň spoločne pripravovali Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Poľsko – teda ťažké váhy európskej politiky a obrany. Giorgia Meloniová, Friedrich Merz, Emmanuel Macron, Keir Starmer a Donald Tusk dospeli k záveru, že summit by mal posilniť vzťahy so Spojenými štátmi (rozumej: nenaštvať Trumpa a riešiť odchod USA bezpečne pre Ameriku aj Európu). K tomuto cieľu vedie podľa nemeckého kancelára Merza jediná cesta – zvyšovanie výdavkov na obranu. Silná päťka bude chcieť dohodnúť ďalšiu finančnú podporu Ukrajine. Merz ju opísal ako odkaz Kremľu: „Ukrajina zostáva silná, podpora Európy neochabuje.“ Robert Fico je zásadne proti. Andrej Babiš je proti. Donald Tusk, premiér ďalšej členskej krajiny V4, upozornil, že bez Poľska, škandinávskych a pobaltských krajín či Rumunska nemožno v konfrontácii s Ruskom dosiahnuť nič. Máme tu teda plány a odhodlanie piatich krajín zaplniť priestor v NATO, ktorý opúšťajú Spojené štáty. A máme tu jadro novej Aliancie, do ktorého popri Tuskom spomenutých krajinách nepochybne patria aj Kanada, Holandsko, Dánsko či Nórsko. Nie však Česko, ktoré očividne neplní svoje základné záväzky, ani Slovensko, ktoré v jednej z oblastí kľúčových pre bezpečnosť celej Aliancie zastáva neobhájiteľný postoj proti všetkým. V Prahe sa teraz žartuje, či bude v Ankare sedieť Andrej Babiš Petrovi Pavlovi na kolenách, alebo naopak. Sme priamymi svedkami česko-slovenského hazardu s nedoziernymi následkami.
