Autor je bývalý veľvyslanec a riaditeľ britsko-európskej organizácie European Leadership Network (ELN)Ak chceme pochopiť, v akej bezpečnostnej realite budú žiť naše deti, nestačí sledovať vojnu na Ukrajine. Odpoveď treba hľadať v niekoľkých hlbokých zmenách, ktoré už dnes pretvárajú Európu.
Článok pokračuje pod video reklamou
Európa sa rýchlo a radikálne mení, preto dostávam veľa otázok, aká je budúcnosť európskej bezpečnosti. Zhrniem preto hlavné trendy, ktoré určia, v akej Európe budeme žiť o desať či dvadsať rokov. Konfrontácia s RuskomNezávisle od toho, ako a kedy sa vojna na Ukrajine skončí, Európa bude musieť riešiť problém s Ruskom, ktoré zostane najväčšou bezpečnostnou hrozbou najmenej pre jednu generáciu. Čo je dôležité, tento fakt už v podstate uznáva celá Európa, hoci v intenzite vnímania ruskej hrozby stále existujú rozdiely, prirodzene podmienené geografickou polohou štátov.Kým v minulosti vnímali Rusko ako jednoznačnú hrozbu Poľsko, pobaltské štáty a Fínsko, zatiaľ čo západná Európa, nehovoriac o južnej, takmer vôbec, dnes je situácia zásadne iná. Možno nie tak bezprostredne ako na východnom krídle, ale Rusko je dnes považované za hlavnú bezpečnostnú hrozbu už aj v Nemecku či vo Francúzsku. To je obrovská zmena.Navyše to platí nielen pre expertov a politické elity, ale aj pre širokú verejnosť. Naznačuje to, že nejde o dočasný výkyv, ale o dlhodobú zmenu strategického myslenia. Prirodzenou európskou odpoveďou preto bude odstrašenie a obrana.Vyzbrojovanie EurópyPriamo vyplýva z predchádzajúceho bodu. Časy, keď sa dalo „preplávať“ s obranným rozpočtom na úrovni okolo 1,5 percenta HDP, sú preč. Hranicu piatich percent zatiaľ dosahujú iba Poľsko a pobaltské štáty a pre väčšinu krajín je stále vzdialená, ale novým štandardom sa postupne stáva obranný rozpočet vo výške najmenej 2,5 až troch percent HDP, s perspektívou ďalšieho rastu.Ide o zásadnú zmenu. Nie sú to len percentá na papieri. V absolútnych číslach to znamená desiatky miliárd eur navyše pre európsku obranu. To umožní nielen výrazne urýchliť nákupy vojenskej techniky, ale aj čiastočne revitalizovať európsky obranný priemysel a jeho výrobné kapacity.Práve to bude kľúčové, ak má Európa v budúcnosti čeliť ruskej vojnovej ekonomike, ktorá už funguje naplno. Víťazmi budú tí, ktorí nebudú iba investovať viac peňazí, ale dokážu svoj priemysel aj výskum prispôsobiť novej realite vojny a skúsenostiam získaným na Ukrajine.Posun vnútroeurópskej vojenskej rovnováhyDlhé desaťročia boli hlavnými európskymi vojenskými mocnosťami Francúzsko a Veľká Británia. Začína sa to však radikálne meniť.Obrovské poľské investície do obrany a v blízkej budúcnosti aj výrazné nemecké výdavky posunú vnútroeurópsku vojenskú rovnováhu v prospech Varšavy a predovšetkým Berlína. Ešte približne do roku 2022 bol francúzsky obranný rozpočet vyšší ako nemecký. Po ruskej invázii na Ukrajinu však Berlín Francúzsko dobehol a dnes už jeho výdavky výrazne prevyšujú. O niekoľko rokov môžu byť dokonca dvojnásobné.Poľsko buduje najsilnejšie a najmodernejšie ozbrojené sily v strednej Európe. Ich význam bude ďaleko presahovať región. Platí to najmä pre pozemné sily – z hľadiska početnosti aj bojových schopností.Posun od Londýna a Paríža smerom k Berlínu a Varšave bude mať výrazné dôsledky aj na vnútorné mocenské pomery v Európe. Francúzsko doteraz kompenzovalo ekonomickú prevahu Nemecka svojím postavením vojenskej veľmoci. Ak však Paríž radikálne nezvýši obranné investície, počas nasledujúceho desaťročia sa táto rovnováha zásadne zmení.Samozrejme, Francúzsko aj Veľká Británia si zachovajú status jadrových mocností. Jadrové odstrašenie zostane pre Paríž jednou z hlavných opôr jeho strategického významu.Keď hovoríme o vojenskej rovnováhe v Európe, nemožno obísť ešte jeden zásadný faktor: z Ukrajiny sa stala najsilnejšia európska armáda. A veľmi pravdepodobne ňou zostane aj po skončení vojny.Pri priamej ruskej hrozbe na svojich hraniciach si nemožno predstaviť, že by Kyjev pristúpil k úplnej demobilizácii. Ak chce krajina dlhodobo prežiť, bude musieť zachovať silnú odstrašujúcu kapacitu. Znamená to udržiavať rozsiahle pozemné sily a zároveň zostať lídrom vojenských inovácií, najmä v oblasti dronov a využívania umelej inteligencie.Americký „odchod“Nebude úplný ani absolútny, ale bude citeľný. Ako som už na týchto stránkach písal, nezačalo sa to za Trumpa. Ten tomuto trendu len dal nešťastný ideologický náboj.Rastúca moc Číny núti Washington presúvať strategickú pozornosť do indo-pacifického priestoru. Tento rebalans sa prirodzene dotkne aj Európy. Týka sa najmä námorných a leteckých síl, ale čiastočne aj pozemných jednotiek.K znižovaniu americkej vojenskej prítomnosti preto dôjde. Dúfajme, že bude zosúladená s európskymi spojencami a nebude chaotická. Európania budú musieť nahradiť niekoľko amerických brigád v obranných plánoch NATO, aby zostali realistické. Bude si to vyžadovať väčšiu „masu“ – teda viac vojakov, ale aj viac techniky. Napríklad Nemecko bude musieť výrazne zvýšiť počet príslušníkov svojich ozbrojených síl.Pokiaľ ide o jadrové odstrašenie, Spojené štáty v Európe zostanú. Význam európskeho jadrového potenciálu však porastie a perspektívne môže dôjsť aj k presunu malej časti kapacít viac na východ, predovšetkým do Poľska.Francúzsky koncept forward deterrence (predsunutého odstrašenia) bude získavať na váhe, hoci je zatiaľ vo fáze rokovaní. Paríž rokuje s viacerými krajinami – od Grécka cez Poľsko a Nemecko až po škandinávske štáty. Tento koncept nenahradí americké jadrové odstrašenie, ale môže predstavovať dodatočnú poistku.Nové partnerstvá EurópyEurópa bude budovať bezpečnostné partnerstvá aj mimo tradičného transatlantického rámca.Kým doteraz sa väčšina týchto partnerstiev rozvíjala v NATO – napríklad s Kanadou, Veľkou Britániou, Nórskom či Tureckom – a teda za politickej účasti Spojených štátov, v budúcnosti budú tieto vzťahy priamejšie.Veľká Británia sa bude na európskej obrane podieľať oveľa intenzívnejšie, a to bilaterálne, v menších koalíciách štátov, aj vo formáte Európska únia – Spojené kráľovstvo. A to aj mimo štruktúr NATO.Kanada je už dnes zapojená do programu SAFE ako prvá mimoeurópska krajina.Čoraz častejšie budeme vidieť strategické iniciatívy podobné britsko-taliansko-japonskému projektu stíhačky šiestej generácie GCAP. Ide o pozoruhodný príklad spolupráce hlavného európskeho spojenca USA s ich najvýznamnejším ázijským partnerom – Veľkej Británie a Japonska – na vývoji špičkovej vojenskej technológie, no už bez účasti Spojených štátov.Európska únia sa zároveň bude viac orientovať na vytváranie globálnej koalície so strednými mocnosťami, akými sú Kanada, Japonsko, Južná Kórea, Austrália, ale aj viaceré krajiny globálneho Juhu. Spoločným menovateľom bude záujem zachovať multilaterálny systém a medzinárodný poriadok založený na pravidlách.Budúcnosť UkrajinyPre európsku bezpečnosť bude rozhodujúca budúcnosť Ukrajiny, respektíve podoba jej vzťahov s Európskou úniou.Ak sa dnešné partnerstvo postupne premení na reálnu integráciu – pričom prvým krokom už bol urobený otvorením formálnych prístupových rokovaní – môže to zásadne posilniť bezpečnosť celej Európy.Nielen vďaka vojenským schopnostiam Ukrajiny, ale aj preto, že Európska únia by tým svetu ukázala svoju schopnosť konať v prospech ochrany vlastných strategických záujmov. Posilnila by tak svoju dôveryhodnosť a zároveň by potvrdila ambíciu stať sa geopoliticky silnejším aktérom.Tento trend je priamym dôsledkom postupného znižovania americkej vojenskej prítomnosti v Európe.Napriek mnohým pesimistickým prognózam nepovedie ani k rozpadu NATO, ani k úplnému odchodu Spojených štátov zo Severoatlantickej aliancie.Európske krajiny majú naďalej záujem zachovať transatlantické spojenectvo. Rovnako aj Washington má záujem zostať bezpečnostne prítomný v Európe – síce v menšom rozsahu a v upravenej podobe, ale tento záujem pretrváva.Europeanizácia NATOAni z vojenského, ani z politického či finančného hľadiska nedáva zmysel budovať úplne samostatné európske vojenské alebo veliace štruktúry paralelné s NATO. Takéto projekty by len spotrebovali obmedzené zdroje a nikdy by nedokázali plnohodnotne nahradiť súčasné aliančné schopnosti. Navyše by definitívne oddelili bezpečnosť Európy od bezpečnosti Spojených štátov, čo by predstavovalo strategickú prehru, ktorú si neželá ani jedna strana.Oveľa realistickejšie je preto postupne nahrádzať americké kapacity tam, kde budú chýbať.Pôjde najmä o plánovacie a veliace štruktúry, o zastúpenie na operačných a strategických veliteľstvách – čo je mimochodom oveľa väčší problém, než sa často zdá, pretože nájsť dostatok skúsených dôstojníkov, ktorých môžu členské štáty uvoľniť do aliančných štruktúr, nebude jednoduché.Rovnako pôjde o kľúčové spôsobilosti, ako sú schopnosť presných úderov na veľké vzdialenosti, strategický prieskum, spravodajská podpora či logistika.Tiež bude treba nahradiť aj pozemné, letecké a námorné sily – teda samotnú „masu“, ktoré Spojené štáty budú postupne z Európy sťahovať. Hovoríme o niekoľkých bojových brigádach, leteckých zväzoch a vojnových lodiach, prípadne vrátane lietadlovej lode zo severného Atlantiku.Európa preto potrebuje jasný plán, ako, kedy a kto tieto sily nahradí.Platí to aj pre nahradenie amerických síl v kolektívnych obranných plánoch Aliancie, ktoré určujú, ako sa NATO plánuje brániť v prípade masívneho ruského útoku na členské štáty – či už v pobaltskom priestore, vo východnej Európe, v Arktíde alebo v oblasti Čierneho mora, prípadne vo viacerých z týchto priestorov súčasne.Bude si to vyžadovať zvýšenie početných stavov európskych ozbrojených síl, väčší počet kľúčových zbraňových systémov, ale predovšetkým vývoj samostatných európskych spôsobilostí, ktoré dnes neexistujú. Ide napríklad o schopnosť presných úderov na veľké vzdialenosti, najnovšie generácie dronov či systémy ochrany proti dronom.Vyššie uvedené trendy budú určovať budúcnosť európskej bezpečnosti. Prirodzene sa týkajú aj Slovenska a celej strednej Európy. Práve preto by sme týmto procesom mali venovať oveľa väčšiu pozornosť.
