Podnikateľ Dubec: Každý človek vo veku 65 rokov, ktorý nebude vlastniť byt, je v kaši

"Každý človek vo veku 65 rokov, ktorý nebude vlastniť byt, je v kaši," varuje v rozhovore developer a podnikateľ MILAN DUBEC. "Z dôchodku to neutiahne," dodáva.

Článok pokračuje pod video reklamou

V rozhovore sa dozviete:

čo by poradil Markovi Zuckerbergovi,či dokáže mať milionár kontakt s realitou bežných ľudí,prečo máme nedostatok bytov a sú drahé,prečo investuje aj do médií,čo má dnes robiť mladá rodina s priemerným platom, ktorá si nevie dovoliť kúpiť byt,čo si myslí o Separovi a Igorovi Rattajovi, s ktorými sedí v šou Jama levova, či by podporil niekoho v parlamentných voľbách.

Mal šestnásť, keď si založil web Azet. Ako ti to vlastne napadlo?Prišiel som na internet a vtedy som v tlačených novinách čítal, že už sú tam všetci. Keď sa človek v šestnástich prihlási, chce ich stretnúť. Lenže vtedy neexistovali žiadne podobné služby, tak som si povedal, že nejakú spravím. Spravil som vlastne prvú zoznamku. Vtedy to nebolo také ľahké ako dnes a ja som to zavesil na hosting, kde moja prvá internetová adresa bola www.geocities.com/SouthBeach/Sands/4092. Tá adresa inak existuje v Miami.To bol ktorý rok?Deväťdesiatšesť alebo sedem.Súčasťou bol Pokec. Tiež si mal problém, že sa vám tam vyrojili aj pedofili, ktorí písali dvanásťročným dievčatám. A v menšom je to vlastne niečo, čo teraz musí vo veľkom riešiť Mark Zuckerberg a iné sociálne siete na veľkej škále, od deštrukcie demokracie až po genocídu Rohingov v Barme. Keď sleduješ teraz, že Zuckerbergovi je to akoby jedno, tak ako sa ti na to pozerá?My sme hlavne začínali v období bez AI. Čiže sme zamestnávali ľudí. V roku 2010 sme mali oddelenie, kde bolo dvadsať - tridsať ľudí, ktorí len manuálne spravovali miestnosti, aby sa tam nič neobjavovalo.Čiže jedna vec bola, že sme si pozerali tie miestnosti. Druhá vec, že ľudia nám niečo nahlasovali, a potom sme to manuálne triedili. Keď nám niekto nahlásil správu, snažili sme sa zistiť, či toho človeka zablokovať alebo nezablokovať. Potom sme ho zablokovali, ale nebola AI, ktorá by vopred povedala, že tento, čo sa prihlasuje, je ten, ktorého sme včera zablokovali. Takže sme sa prácne snažili škodlivých ľudí z komunity vylučovať a bol to taký boj s veternými mlynmi. Neskôr prišiel rozvoj mobilov. Treba si uvedomiť, že v roku 2005 to ešte len pomaličky nastupovalo. SMS-ky boli drahé, takže sa nerobili SMS notifikácie.Keď už to bolo dostupnejšie, robili sme napríklad to, že keď sa z nejakej IP adresy pravidelne objavoval problémový používateľ, začal dostávať požiadavku, aby si registráciu potvrdil mobilom. Potom zase prišli s nápadom pýtať si SMS-ky od iných ľudí z ich telefónnych čísel. Bol kontinuálny boj.Dnes máme nástrojov oveľa viac. Čiže pre Zuckerberga by to malo byť jednoduchšie, nie?Malo, jednoznačne. Súčasné nástroje sú radikálne jednoduchšie oproti minulosti. Vtedy to naozaj bolo o tom, že si non-stop prijímal ľudí, ktorých si musel školiť, vysvetľovať im, že takto vyzerá hákový kríž, a keď je tam hákový kríž, tak to tam nechceme. Potom prišiel nový človek a musel si sa uistiť, že chápe ten istý postup. Dnes máš algoritmus, raz mu povieš, že tam nechceš hákové kríže, a je vybavené. Čiže dnes je to radikálne jednoduchšie. Ale treba si uvedomiť, že v Amerike majú extrémnu predstavu o tom, čo je sloboda prejavu. A odtiaľ prichádza obrovské množstvo takých anticenzúrnych predstáv o tom, ako má svet fungovať. Kým my sme tu napríklad považovali hákový kríž za propagáciu fašizmu, čo je v podstate trestný čin, v USA ho môže mať niekto v izbe a odfotiť sa s ním na Facebooku a nie je to problém.Hákové kríže ma trápia asi menej ako mentálne zdravie detí. Mark Zuckerberg má sám deti a je zvláštne, že sa na tomto dobrovoľne podieľa. Pozeráš sa naňho kriticky aj ty?Snažím sa nepozerať na ostatných ľudí, ale iba na seba. A v zásade by som s nástrojmi, ktoré dnes sú, určite robil niečo iné.Ale jeho pozícia nie je ľahká.Si k nemu celkom blahosklonný.Nie. Ja sa na to dívam tak, že kto som ja, aby som súdil ostatných ľudí? Viem ovplyvňovať svoje správanie. Moje deti napríklad majú úplne iný prístup k sociálnym sieťam. Nie tak, že ja ich obmedzujem, ale oni rozumejú. Už môj jedenásťročný syn ma varuje, ktoré videá sú AI a ktoré nie. Decká sa vyvíjajú spolu s technológiou okolo nás a myslím si, že už aj malé deti začínajú byť skúsenejšie v obrane na sociálnych sieťach. Možno oveľa viac než starší ľudia ako my.Asi ako ktoré.Ako ktoré, samozrejme. Ale tým nechcem ten problém zľahčovať, treba to riešiť. Len si treba uvedomiť, že keď bol útok na Kapitol, Facebook zablokoval Trumpa. A voliči si zvolili Trumpa naspäť. Trump oslobodil tých ľudí, ktorí napadli Kapitol. Treba sa na to pozrieť aj v kontexte toho, že tá krajina nie je jeden Trump a jeden Zuckerberg, kopec ľudí to vidí inak. A to ovplyvňuje ich správanie. Zuckerberg sa možno bojí niečo blokovať, lebo je tam kritika.Poďme ešte späť k Azetu. Tebe vlastne rodičia kúpili počítač. V nejakom rozhovore si hovoril, že si to mohli vtedy dovoliť, že to nebolo úplne bežné. Zároveň si zarobil veľké peniaze. Dá sa to dnes ešte zopakovať?Dalibor Cicman má myslím skoro o desať rokov menej ako ja a podľa mňa už má viac majetku. Začal oveľa neskôr, myslím, že až po roku 2010. Podľa mňa úplne bez problémov sa to dá. Dokonca si myslím, že dnes existuje šestnásťročný, ktorý o pätnásť rokov bude mať viac majetku ako ja, a to nepočítam s tým, že o ten majetok môžeme ešte stále prísť. Aj mladí ľudia teda bez problémov dokážu preskočiť iných.Ale tie 90. roky boli v niečom špecifické, nie?Každé obdobie je špecifické, každé prináša príležitosti. Pozri sa napríklad na to, že najbohatší človek je prvý bilionár.Pred pätnástimi rokmi, v roku 2011, mal iba 670 miliónov. A z 670 miliónov narástol na 1 050 miliárd. Čiže dá sa to. Myslím, že takýto radikálny skok sa dá urobiť z rôznych pozícií. Jasné, kto má 670 miliónov? Ale určite existovalo množstvo ľudí s 670 miliónmi a viac, ktorých tento človek preskočil.Ale myslím si, že toto sú extrémne prípady. Môj prípad je možno tiež extrémny, Muskova situácia je extrémna. Ale keď sa bavíme o bežných ľuďoch podľa mňa sa bežní ľudia dnes majú radikálne lepšie, ako sa mali pred päťdesiatimi rokmi. Na to máme dáta.Vidíš nejaký mentálny rozdiel medzi tebou a privatizérmi? Deväťdesiate roky boli príznačné tým, že sme tu mali veľa podnikateľov, ktorí zbohatli neférovým spôsobom za Mečiara.Neviem, povedal som si, že sa nebudem vyjadrovať k iným ľuďom. Časom som zistil, že veľmi často stretneš ľudí s predsudkami, ktoré vznikli v nejakej dobe. A aj medzi nimi sú takí, ktorí možno využili privatizáciu a nakoniec zistíš, že sú to slušní ľudia a vlastne tú firmu zachránili pred bankrotom.Určite nájdeš medzi ľuďmi, ktorí majú majetok aj medzi tými, ktorí majetok nemajú, tých, ktorým na krajine záleží, aj tých, ktorým na nej nezáleží. Tak by som to uviedol. Vidím aj ľudí, ktorí sú sebeckí a zarobili slušným spôsobom svojou prácou. A vidím ľudí, ktorí zarobili na privatizácii a dokážu vracať naspäť komunite. Preto nechcem zovšeobecňovať, lebo som mal možnosť stretnúť na Harvarde strašne veľa bohatých ľudí. A keby som to takto škatuľkoval, veľa z nich by ťa prekvapilo. Na jednej strane možno zarobili na tom, že mali dobré kontakty, a na druhej strane potom vidíš, že robia veci, ktoré sú dobré.Potom si ten Pokec alebo teda Azet predal. Zarobil si a bol si vtedy ešte strašne mladý, nie? Koľko si mal rokov?Ja som stále mladý. (smiech)Koľko si mal, dvadsať?Keď som to predal?Áno.To bolo 2010, čiže som mal tridsať.Sú aj takí, čo si po takom úspechu ako prvé kúpia nejaké drahé auto alebo im potom z toho prepne. Ty si bol na tom ako?Bol som pri zemi. Nehovorím, že som nemal drahé auto, ale zarobil som si naň ešte predtým, počas fungovania firmy. Aj keď otázka je, čo je drahé auto, lebo také autá, ako som mal vtedy, dnes parkujú aj pred panelákmi.Môj úplný základný postoj je, že autá a veci na spotrebu sa majú kupovať z hotovosti a nie z dlhu. Keď si chceš kúpiť drahé auto, musíš si naň vedieť našetriť v hotovosti.Má to dva aspekty. Prvý je, že si kúpiš lacnejšie auto, lebo našetriť peniaze je extrémne ťažké. A druhý, keď platíš obrovskú sumu peňazí, ktoré si musel normálne odmakať, tak si dvakrát rozmyslíš, či potrebuješ auto za stotisíc alebo ti stačí auto za tridsaťtisíc. Dnes by som dokonca povedal, že jazdím na lacnejších autách, než som jazdil pred desiatimi rokmi. Aj preto, že niektoré medzitým stratili na hodnote.V rebríčku najbohatších Slovákov som videla, že si niekde okolo štyridsiateho miesta, plus-mínus.Som trošku nižšie ako Dalibor Cicman, lebo som videl jeho post, že sa tešil, že je predo mnou. (smiech)Dokáže mať milionár kontakt so životom bežného Slováka? Uvedomujem si, že život bežného Slováka je oveľa ťažší ako môj. A uvedomujem si to napríklad, keď nastavujeme ceny bytov. Lebo keď my nastavujeme ceny bytov alebo projektu, prvá vec, na ktorú sa pozrieme, je, koľko ľudí si bude môcť dovoliť hypotéku na tento byt.V zásade z toho vychádza, že ten byt si môžu dovoliť len dve percentá ľudí. Moja cieľová skupina je prakticky nič. Potrebujeme niečo urobiť, aby si ho mohlo dovoliť viac ľudí.Každého pol roka sa na to pozerám a hovorím si, že je neskutočné, ako sa moja cieľová skupina každý mesiac zmenšuje. A nie preto, že by som zdvíhal ceny do neba, ale preto, že rast platov a inflácia nejdú ruka v ruke.Dívam sa na to tak, že sme mali obdobie, keď platy rástli rýchlejšie než inflácia. Bolo to niekde medzi rokmi 2010 a 2019, keď rast platov bol päť, šesť percent ročne a inflácia bola okolo nuly. Tak sme bohatli. V preklade to znamená, že sme si z toho istého platu mohli kúpiť viac. A dnes sa deje opak. Ceny rastú rýchlejšie ako platy.(zdroj: Zuzana Kovačič Hanzelová, Tomáš Rybár)