Autor je zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemuRokovanie vlády o návrhu zonácie štyroch národných parkov od ministerstva životného prostredia ukáže, či jej záleží na prírode národných parkov, bežných ľuďoch a medzinárodnej povesti Slovenska, alebo len na záujmoch oligarchov, tzv. developerov a rôznych lobistických skupín, prípadne na zachovaní zdania konsenzu v koalícii za každú cenu.
Článok pokračuje pod video reklamou
Schválený návrh je o niečo lepší, ako to, čo hrozilo ešte pred rokom, ale stále je oveľa horší, ako to, čo dlhodobo navrhujú odborníci na ochranu prírody, ktorí musia mať v národných parkoch hlavné slovo. Ani mierne zlepšenia, ku ktorým došlo, nie sú výsledkom náhleho osvietenia ministerstva, ale sústavného a vytrvalého tlaku vedeckej komunity, mimovládnych organizácií, verejnosti, časti opozície a dosiaľ aj Európskej komisie. Vlani svoj hlas proti tomu, ako sa hazarduje s našou prírodou, verejne pozdvihlo viac ako 360 vedcov a vedkýň a 17 vedeckých komunít. Kriticky sa k návrhu vyjadrili niektorí dekani príslušných fakúlt a jedna rektorka. Desaťtisíce ľudí protestovali podpisom pod petície či hromadné pripomienky. Pripojili sa aj obyvatelia Tatier a podtatranského regiónu a Európska komisia dala jasne najavo, že z podmienok, vyrokovaných so ;slovenskou stranou, nemieni ustupovať. Prejavom arogancie moci bolo už to, že vedeckú a odbornú sféru k vypracovaniu návrhov vôbec neprizvali. Niečo podobné si moc nedovolila ani v temných 50. rokoch. Podobne ako to, že minister verejne podporuje oligarchov a developerov v ich spore s ochranármi, čo dal jasne najavo napríklad v súvislosti s podstatným zvýšením kapacity sedačky na Solisko, či benevolenciou pri schvaľovaní novej zjazdovky v Jasnej.Návrh sa vysmieva nielen občanom Slovenska vrátane vládneho Smeru a Petra Pellegriniho, za vlády ktorých bol v roku 2019 prijatý záväzok, že do roku 2025 musia mať naše národné parky najmenej polovicu svojej výmery zaradenej v bezzásahovej zóne A. S perspektívou, že postupne do nej prejde ďalších 25 percent, čo zodpovedá medzinárodným kritériám pre národné parky príslušnej kategórie. Odporcom takéhoto prístupu je v prvom rade časť developerov, ktorí si chcú privlastniť prírodu patriacu nám všetkým. Ich hlavným argumentom je, že ich strediská a zariadenia zaberajú len malú časť chránených území a ostatné časti vraj neohrozujú. Nie je to pravda. Stačí s len uvedomiť hlukové či svetelné znečistenie, ktoré atakuje veľkú časť chránených území, znečistenie vody a zhoršenie vodného režimu, dosah na mikro- a mezoklímu, vytváranie umelých bariér a podobne. Druhú skupinu predstavuje časť vlastníkov lesov, ktorá tvrdí, že právo na zdravé životné prostredie či chránenú prírodu nie je vraj podľa ústavy nadradené nad vlastnícke právo. Nie je to celkom tak. Prinajmenšom v národných parkoch a v maloplošných chránených územiach je ochrana prírody nadradená nad ostatné funkcie, ktoré sa jej musia prispôsobiť. Vyplýva to nielen z logiky veci, ale aj zo zákona.Iná vec je náhrada majetkovej ujmy. Nikto nikomu nebráni žiadať náhradu v primeranej výške. Mnohí to aj urobili a uspeli. Dlhodobo nám peniaze na to ponúkala aj Európska únia, ale náš štát, či príslušné ministerstvo ich „hrdo“ odmietali. Naposledy na to mal slúžiť aj Plán obnovy a odolnosti SR. Vo väčšine iných krajín tento problém dávno vyriešili, prípadne ani nevznikol, lebo štát chránené územia vykúpil či inak vlastníkom kompenzoval vopred alebo postupne. Ale ak si zoberieme Národný park Poloniny, ktorý dopadol najhoršie, tam nie je problém ani tak s developermi či súkromnými vlastníkmi lesa, ale len s nepochopiteľnou neodbornosťou a tvrdohlavosťou vedenia ministerstva, ktoré tak neohrozuje iba vzácnu prírodu, vrátane pralesov zapísaných v zozname UNESCO, ale aj pitnú vodu pre veľkú časť východného Slovenska. Nesmieme pripustiť, aby sa takto protispoločensky a protiprírodne správali tí, ktorí sú z daní občanov platení za to, aby prírodu, krajinu, vodu a celospoločenský záujem, chránili a obhajovali! Všetkým, ktorí sa zaslúžili o to, že sa v návrhu zonácií štyroch národných parkov podarilo presadiť niektoré zmeny k lepšiemu, patrí vďaka a uznanie. Neznamená to však, že v súčasnej podobe je návrh zonácií prijateľný. Nie je to ani dôvod na to, aby Európska komisia poľavila zo svojich oprávnených nárokov a z peňazí určených na ochranu prírody podporila jej ničenie. Vláda by to mala chápať ako posledné varovanie a podľa toho aj konať.
