Autorka bola štátnou tajomníčkou ministerstva zdravotníctva.Keď sa povie elektronické zdravotníctvo, väčšina z nás si predstaví niečo praktické a užitočné. Lekár vidí naše výsledky vyšetrení, nemusíme nosiť papiere a systém funguje efektívnejšie. To všetko je pravda. Má to však jednu podmienku: štát musí veľmi presne strážiť hranicu medzi dostupnosťou údajov pre liečbu a právom človeka na súkromie.
Článok pokračuje pod video reklamou
A práve tu mám vážnu pochybnosť.Po preštudovaní zákona o národnom zdravotníckom informačnom systéme som presvedčená, že rozsah zdravotných údajov, ktoré sa na Slovensku zbierajú a sprístupňujú, prekračuje hranicu primeranosti a v niektorých častiach môže byť v rozpore s princípmi ochrany osobných údajov zaručenými ústavou aj európskym právom.Údaje o zdravotnom stave patria medzi najcitlivejšie osobné údaje vôbec. Európska legislatíva aj GDPR hovoria, že bez súhlasu človeka sa môžu spracúvať len vtedy, ak je to nevyhnutné, sprístupňovať len oprávneným osobám a len na jasne definovaný účel.Slovo „nevyhnutné“ je tu kľúčové.Ak sa idem k logopédovi naučiť „R“, je primerané, aby mohol mať prístup k mojej detailnej zdravotnej dokumentácii - informáciám o liekoch, hospitalizáciách, liečbe? Ak ma bolí koleno a ortopéd ma vyšetrí na základe elektronického výmenného lístka, je naozaj nevyhnutné, aby mal veľmi široký prístup k mojej zdravotnej histórii? A je primerané, aby široký okruh zdravotníckych pracovníkov vedel nahliadať do pacientskych súhrnov len na základe znalosti rodného čísla?Pacientsky sumár považujem za jeden z najproblematickejších bodov systému. Má obsahovať kritické informácie dôležité na záchranu života – alergie, závažné diagnózy, lieky či riziká. Lenže realita je iná. Po nahliadnutí do vlastného sumára som zistila, že obsahuje aj množstvo banálnych diagnóz z minulosti, ktoré so záchranou života a vážnosťou choroby nemajú nič spoločné.Ministerstvo zdravotníctva pritom definovalo zoznam diagnóz zapisovaných do sumára v rozsahu takmer 9500 diagnóz. To už nie je „kritický súhrn“. To je systémová strata významu slova nevyhnutnosť.Ďalšou otázkou je transparentnosť. Väčšina ľudí vôbec netuší, že vo svojej elektronickej zdravotnej knižke môže vidieť záznamy o prístupoch k svojim údajom. Ešte menej ľudí vie, kto všetko môže do ich zdravotnej dokumentácie nazerať a v akom rozsahu.Keď som sa na to pýtala v ankete medzi približne 300 ľuďmi, vedela odpovedať jediná osoba – aj to nemyslím, že úplne.Nepovažujem to za zlyhanie občanov. Považujem to za zlyhanie štátu v komunikácii pravidiel systému, ktorý pracuje s najintímnejšími informáciami o našom zdraví, psychike, tehotenstvách, liekoch, závislostiach či rodinnej, pracovnej, či sociálnej anamnéze.Nejde pritom o to, že by zdravotníci hromadne zneužívali údaje. Väčšina z nich koná profesionálne a eticky. Podstata problému je inde: dobrý zákon nemá stáť na dôvere, že systém nikto nezneužije. Má byť nastavený tak, aby zneužitie minimalizoval už samotným rozsahom prístupov.Princíp ochrany osobných údajov je jednoduchý: nie každý, kto technicky môže údaje vidieť, ich má vidieť aj právne.Digitalizácia zdravotníctva je správna cesta. Bez výmeny informácií dnes kvalitná medicína fungovať nevie. Ale medzi dostupnosťou údajov pre liečbu a právom na súkromie musí existovať rovnováha, respektíve z ústavného hľadiska priorizácia. A mám pocit, že pri zdravotných údajoch sme sa na Slovensku priklonili príliš na jednu stranu.Preto by sme sa mali začať pýtať: zbiera štát o našom zdraví len to, čo je skutočne nevyhnutné – a sprístupňuje to len tým, ktorí to naozaj potrebujú?
