Autor študuje na Harvard Kennedy School a spolupracuje s Growth Labom Ricarda Hausmanna. Slovensko sa znovu háda o „prorastových opatreniach“. Vláda sľubuje balíček, ktorý má slovami premiéra podporiť ekonomiku „bez vplyvu na štátny rozpočet a bez vplyvu na sociálne postavenie ľudí“.
Článok pokračuje pod video reklamou
Opozícia ho označuje za „predvolebný leták“ a „marketing namiesto hospodárskej politiky“ - podľa jedného z poslancov je to deväťstranový dokument, v ktorom sa opakovane píše, že čosi „preskúmame, zanalyzujeme alebo posúdime“. Nad celou situáciou sa vznáša transakčná daň, opatrenie, ktoré je nepopulárne a z rozvojového hľadiska priam absurdne zlé. Nižšie odvody, lacnejšia energia, menej byrokracie, každé z týchto opatrení by pomohlo a ani jedno nie je zlé. Lenže všimnime si, o čom tá hádka v skutočnosti je - je to spor o cenu. Obe strany sa predháňajú v zľavách: zlacniť prevody, zlacniť prácu, zlacniť elektrinu, zlacniť papierovačky. Akoby rast bol výpredaj a stačilo dosť výrazne zľaviť z ceny ekonomiky, ktorú už máme. Ako premýšľať o raste lepšie Keď ekonóm Ricardo Hausmann a jeho kolegovia z Harvardu zostavili Atlas ekonomickej komplexity, urobili čosi, čo znie banálne, no obracia uhol pohľadu naruby - bohatstvo národov zmerali nie podľa toho, koľko vyrobia, ale podľa toho, čo vedia vyrobiť. Základom sú produktívne znalosti - tiché a kolektívne know-how, ktoré drží firma, a nie jednotlivec, ktoré sa nedá kúpiť v obchode ani stiahnuť z internetu a krajina ich demonštruje tým, čo dokáže vyviezť. A platí pritom pozoruhodná pravidelnosť - ak krajina vyváža zložitejšie veci, než by zodpovedalo jej príjmu, spravidla začne rýchlo dobiehať. Slovensko je podľa tohto rebríčka približne dvadsiate na svete. Na našu životnú úroveň je to číslo, ktoré by malo znamenať jediné - konvergenciu, dobiehanie. No tá sa nedeje. A je to práve medzera medzi tým, čo by naša komplexita mala prinášať, a tým, čo naozaj zažívame, čo je najdôležitejšou vetou o slovenskej ekonomike, akú dnes nikto nahlas nevyslovuje. Prenajatá zložitosť Problém Slovenska nie je, že jeho ekonomika je drahá. Problém je, že nie je naša. Vráťme sa k atlasu. V tom, čo vyvážame, sme svetová špička. V tom, čo patentujeme, sme priemer. A v tom, čo objavujeme a publikujeme, sme pod nulou, teda najslabšia znalostná báza v celej vyspelej strednej Európe. Česko, Slovinsko aj Rakúsko sú pred nami, Rakúsko o celú triedu. Inými slovami, vyrábame zložité veci, no myšlienky za nimi nie sú naše - sedia v centrálach vo Wolfsburgu, v Soule a Stuttgarte. Pridaná hodnota v našom hrubom vývoze je asi 55 percent, zvyšok je zložitosť, ktorú sme iba zmontovali z dovezených dielcov. Slovensko je zapojené najmä do montáže finálnych produktov. To je tá "prenajatá zložitosť". Vyzerá ako bohatstvo, no je to nájom - a nájom sa dá vypovedať. Automobilový priemysel u nás tvorí okolo desatiny pridanej hodnoty, jeden z najvyšších podielov v OECD - viac než štyri pätiny nášho tovarového vývozu do USA sú autá, na ktoré dnes dopadajú americké clá, a väčšina našich kľúčových trhov zakáže predaj spaľovacích motorov do roku 2035. Stačí, aby sa elektromobilita stretla s colnými múrmi, a dvadsiata priečka Slovenska sa môže rozplynúť za jeden hospodársky cyklus. Pre takúto ekonomiku je diverzifikácia nutnosťou. Čo nás naozaj zväzuje Ak je skutočným problémom to, že hodnotné znalosti nie sú naše, potom ho nevyrieši nijaká zľava, ani tá najodvážnejšia. Lacnejšia montáž je stále iba montáž. Hausmannova metóda sa nepýta, ako zlacniť dnešnú ekonomiku, ale čo nové a zložitejšie sa môžeme naučiť robiť a čo nám v tom bráni. Keď si tú otázku položíme úprimne, narazíme na dve veci, o ktorých „prorastová“ debata takmer mlčí. Prvou je vymáhateľnosť, to nudné slovo pre právny štát, predvídateľné inštitúcie a súdy, ktorým sa dá veriť. Je to práve vymáhateľnosť, nie výška daňovej sadzby, čo rozhoduje o tom, či dlhodobá a riskantná investícia do znalostí vôbec príde - investor ju vloží len tam, kde má istotu, že mu výnos niekto nezoberie. Druhou je to, čo ekonómovia volajú zlyhanie sebaobjavovania (self-discovery): prvá firma, ktorá dokáže, že sa u nás dá vyrobiť čosi nové, znáša náklady, no úžitok zožnú napodobňovatelia. Práve preto takéhoto objavovania býva primálo.Portfólio namiesto letáku Vyplýva z toho celkom iný zoznam než ten na tripartite. Nie tridsaťosem bodov, ale štyri stávky. Po prvé, osvojiť si to, čo už hostíme: cez vzťahy s investormi, ktorých na Slovensku máme, pritiahnuť sem výskum, vývoj, dizajn a regionálne centrály a zvýšiť tak domáci podiel na know-how, nie na súčiastkach. Po druhé, hŕstku stávok na susediace technologické oblasti, ako sú presné prístroje, zdravotnícke pomôcky či automobilový softvér, teda odvetvia na dosah od toho, čo už vieme, no o priečku zložitejšie. Po tretie, vymáhateľnosť na prvom mieste, pretože bez nej všetko ostatné odtečie do dobývania renty. A po štvrté, postaviť štátnu inštitúciu, ktorá to objavovanie dokáže trpezlivo financovať a tvrdo vyhodnocovať, čosi ako existujúca Výskumná a inovačná autorita (VAIA), lenže s viacročným rozpočtom menej viazaných zdrojov, chránená pred zmenami volebných cyklov. Atlas ekonomickej komplexity nám hovorí, že sme schopní dosahovať omnoho viac, než dnes vytvárame, ibaže tú schopnosť máme prenajatú a tvárime sa, že je naša. Mario Draghi v správe o európskej konkurencieschopnosti odkázal kontinentu v podstate to isté - totiž že Európa, ktorá prestala stavať nové a zložité odvetvia, časom nenápadne zovšednie. Slovensko môže s touto debatou naložiť dvojako. Môže sa ďalej hádať o cenu včerajšej ekonomiky. Alebo môže prestať počítať zľavy a začať budovať to, čo by raz mohlo byť naozaj naše. Rast nie je zľava - je to znalosť, ktorú vlastníte.
