Autor je publicistaStavba prešovskej nemocnice napreduje búraním, v Rumunsku padajú drony, ale problémom sú páry rovnakého pohlavia. A potom ešte jeden veľký, rešpektovaný festival, ktorý sa dopúšťa toho priestupku, že existuje.
Článok pokračuje pod video reklamou
Bez ohľadu na to, ako rokovania o novej zmluve týkajúcej sa Pohody dopadnú, posolstvo je jasné: to, čo máte radi, vám môže byť odobrané, lebo ste nepriatelia. A je to navyše aj taký dobrý pocit. Chleba je síce menej, ale keď sa ubližuje nepriateľom, predsa len chutí lepšie. Nemocnica, ktorá vôbec nebude stáť miliardu Obchodník a vo voľnom čase aj minister obrany Robert Kaliňák povedal, že Rusko nepredstavuje hrozbu. No a keďže Rusko hrozbu naozaj nepredstavuje, hneď na druhý deň dopadol dron na bytovku v Rumunsku a bol ruský. Bývalý ruský prezident a aktuálne v prvom rade alkoholik Dmitrij Medvedev reagoval, že mierumilovný spánok pre Európu sa skončil, čím len potvrdil, že Rusko naozaj hrozbou nie je. No a Robert Fico zas povedal, že na vine je chýbajúci dialóg s Ruskom. A že tí homosexuáli sa už fakt veľmi ozývajú, a nemali by sa až tak ozývať. Medzitým sa začala, prebehla a už sa aj skončila koaličná kríza, v ktorej Andrej Danko povedal, že situácia je veľmi vážna. Fico mu povedal, že sa o tom porozprávajú o tri mesiace, a Danko povedal, že dobre. Rovnako sa medzitým začala, prebehla a už sa aj skončila prvá fáza výstavby prešovskej vojenskej nemocnice. Konkrétne sa skončila búraním. Obchodník a vo voľnom čase aj minister obrany Robert Kaliňák teda stavia síce rýchlo a draho, ale zároveň aj nepriehľadne a zle. Výsledkom nebude nemocnica, ale v nejakom bližšie neurčenom bode dostaneme za nejakú bližšie neurčenú sumu nejakú bližšie neurčenú stavbu. A potom povedia, že toto je už vlastne takmer ono. Kaliňák prisahá, že miliardu to stáť nebude, takže sa môžeme staviť, že to miliardu nakoniec stáť bude. Je to škandál, no a keďže je ten škandál naozaj gigantický, tak nám Fico nadáva, že tej nemocnici slabo drukujeme, a Kaliňák filozofuje o – čom inom ako o – zväzkoch párov rovnakého pohlavia. Stále niečo nové Prosím vás, to je taký biznis ako o polnoci pred bratislavskou hlavnou stanicou, ale – zvykli sme si. Ďalšie veci, na ktoré sme si zvykli: Danko rozohrá partiu, tvári sa ako majstrovský stratég počas námornej bitky na Liptovskej Mare, potom zistí, že nemá karty, a poslušne kapituluje. Rusko nie je a nebude nepriateľom, ani keď budú rakety dopadať na bytovky v Snine. Slabo sme sa s ním rozprávali, preukázali sme málo empatie a pochopenia pre tú bájnu ruskú dušu a jej túžbu rozbombardovať, zdevastovať a zničiť všetko, čo sa jej odmieta podriadiť. Vlastne sme tam tie bytovky vôbec nemali stavať. Rovnako sme si zvykli aj na to, že kultúra by ideálne nemusela byť, ale keď už byť musí, tak nech je taká, akú vyberie štátny úradník Machala. Predsa len však v tomto smere máme nóvum: najnovšie sa to už netýka len kultúry, ktorá od štátu dostáva peniaze, ale aj kultúry, ktorá od neho vlastne vôbec nič nechce. Jednoducho len je, a nemala by byť, lebo čo s takou kultúrou, ktorá si robí, čo chce. Objavila sa správa, že Letecké opravovne Trenčín akosi vajatajú s predĺžením nájmu pre festival Pohoda. Alebo, presnejšie, s opravovňami ako takými problém nikdy nebol, len štát, rozumej koalícia, to brzdí. Ničenie symbolov Nemá zmysel vysvetľovať, prečo je Pohoda prínosom pre Slovensko, región alebo mesto. V niektorých iných krajinách by si ju šanovali, a ak by ju už rovno nepodporovali, tak by jej aspoň nehádzali polená pod nohy. Je to evidentné a oni to aj veľmi dobre vedia, ale zároveň je to aj zbytočné. Hrach na stenu: o toto vôbec nejde. Problém Pohody spočíva v tom, že vôbec existuje. No a keďže ju nedokážu zničiť, tak to jej organizátorom chcú aspoň maximálne skomplikovať. Alebo ich aspoň vystrašiť. Veď nech vedia, že aj keď si myslia, že sú v bezpečí, tak sa mýlia. Pohodu si pritom vôbec netreba mýtizovať a vypisovať hagiografie. Stačí sa na to pozrieť z ich pohľadu: Pohoda je symbol, alebo, ak chcete, tak inštitúcia ľudí, ktorí nie sú a ani nikdy nebudú ako oni. Ľudí, ktorých na svoju stranu nikdy nedostanú, takže sú pre nich bezcenní. Finančne ju zasiahnuť nedokážu, veď sa už niekoľkokrát ukázalo, že peniaze vie vyzbierať, tak to robia takto. Pohoda pre mnohých ľudí presahuje len taký nejaký festival. Je práve tým symbolom, no a ohrozenie alebo zničenie symbolu je, nuž, symbolické. Ľudí to nahnevá. Zasiahne ich to. Ublíži im to. No a oni ubližovať chcú a ani sa tým vôbec netaja. Lebo sú to takí ľudia. Ale sme im dali! Nie je ťažké si to predstaviť: Pohoda je dlhé roky starostlivo prezentovaná ako semenisko úpadku, ako to strašné miesto, kde sa stretávajú tí liberáli a robia tam potom rôzne úplne šialené veci, napríklad aj ľudia rovnakého pohlavia tam môžu proste len tak byť bez toho, aby po nich nejaký vybývaný a unavený muž vyvreskoval. A navyše je tam aj program! Teda keby len program, obyčajná indoktrinácia je to, po ktorej si ľudia kadečo myslia. Festival politickej piesne, hovoria hanlivo tí, ktorí zároveň na Festival politickej piesne s nostalgiou spomínajú. Neprípustné! Rybníček je náš? A Kaščák je? Nie je. Tak načo taký festival? Bodka. Je to zvrátená, priam sadistická logika: Vieme, že vám ubližujeme, a práve preto vám to robíme. Istý človek, ktorého meno je nehodné vyslovenia, dlhodobo hovorí o deťoch hamburgerov, nech to znamená čokoľvek. Nie je ťažké si predstaviť, ako sa raduje: ale kvičia, deti hamburgerov! Nie je ťažké si predstaviť aj tú iskru v očiach, ten tón. Ale sme im dali! Presne tak končí obhajca absolútnej slobody slova: všetkými dostupnými spôsobmi treba búrať všetko, čo im nie je po vôli. Ten sadizmus je naozaj odporný Zďaleka najsadistickejšia je práve tá zvrátená radosť. Radosť z poníženia a porážky, plesanie a výsmech. Radosť z toho výsmechu. Presne preto to robia: aby mohli zvíťaziť, nepriateľa ponížiť, svojim fanúšikom predhodiť korisť. A aby sa tí ľudia, ktorých dlhé roky presviedčajú, že letisko v Trenčíne je tým najzvrátenejším miestom na svete, mohli s nimi tešiť z rituálnej porážky. Funguje to tak neustále. Príroda sa mení na holorub, a neexistuje sila, ktorá by to zastavila. Niečo niekedy síce v Prešove bude, ale nemocnica nie, a navyše to bude ešte aj extrémne drahé. Ľudia nebudú mať peniaze a ten maliar, čo je teraz zhodou okolností ministrom financií, s tým nič neurobí, lebo s tým nič urobiť nevie. Všetko sa rúca, ale čo je to proti slastnému pocitu, keď sa môžete rochniť v rituálnom ponížení a porážke nepriateľa? Veď nech kvičia, len tým dokazujú, že to všetko je pravda! Chleba je síce menej, ale hneď chutí lepšie! Na kadečo si už človek zvykol. Ale tento neskrývaný, veselý sadizmus – ten je naozaj odporný.
