Tento článok bol publikovaný v májovom vydaní magazínu Historická revue. Časopis kúpite v stánkoch po celom Slovensku, ale kvalitné čítanie si viete predplatiť aj domov, čím podporíte našu prácu.Jiří Langer, známy aj ako Juro či Juraj, sa narodil 27. apríla 1936 v Brne. Žil v Prahe, na Orave, v Rožnove pod Radhoštěm a momentálne je naspäť v Brne. Vo svojej práci sa špecializoval na históriu, etnológiu a ľudovú architektúru. Venoval sa najmä výskumu dedinskej architektúry, tradičného hospodárstva a sakrálneho umenia. Pôsobil ako odborný garant viacerých múzeí a zároveň je aj talentovaným maliarom, ilustrátorom a pútnikom. Patrí medzi významné osobnosti československého vedeckého a výskumného života.
Článok pokračuje pod video reklamou
Juro, kedy si prišiel prvýkrát na Oravu?„Kvetka, moja mladšia sestra, mala vážne problémy s prieduškami a občas aj s dýchaním. Lekár v Prahe jej odporučil, aby každý rok strávila aspoň mesiac pri mori alebo v horách. K moru sme sa vtedy nedostali, ale k horám nás dostal strýko Klaudo, ktorý nám vybavil pobyt v Zuberci na Orave. Po vojne slúžil na vojenskej službe v Kadani spolu s neskorším chatárom zo Zverovky Štefanom Šrobom. V ďalších rokoch tam chodieval aj s horolezcami a potuloval sa po Tatrách. Šroba nám dojednal izbu na mesiac v takmer dokončenom murovanom dome na konci dediny u manželov Alexandra Prča a Agnešky, rodenej Koválovej. A tak sme sa rozhodli stráviť čas v zubereckých horách. Na tento výlet som sa však príliš netešil, radšej by som sa potuloval po domácich lesoch.Do Zuberca sme prišli neskoro večer, a preto som hory a pralesy nevidel hneď. V tme som zahliadol iba polia. Sklamanie narastalo, hovoril som si, že tento mesiac musím nejako prežiť. Ráno som hory naozaj zbadal, a to priamo z dvora. Zdali sa mi veľmi vzdialené, a dostať sa k nim som mohol len cez pole, nie lesom. Mapu som nemal, takže som si sadol na dvor, vzal dosku a začal ten pohľad kresliť. Netrvalo dlho a s vlastnou mapou a bez znalosti týchto hôr som sa vydal hore dolinou. Cesta sa rýchlo stratila, a tak som liezol hore z kameňa na kameň. Keď rakytové a kosodrevinové porasty nepreniknuteľne zhustli aj pri už strmom toku, obrátil som sa späť. Pochopil som, že tadiaľto cesta na hrebeň nepovedie.“Jura táto skúsenosť neodradila a od roku 1951 pravidelne v období letných prázdnin cestoval so svojou rodinou do Zuberca, kde si postupne vytvoril množstvo priateľstiev. Langerovci objavovali krásy Oravy, zbierali čučoriedky, na bicykloch spoznávali okolité dediny, mestá a Oravský hrad. Nevynechali ani túry po horách.Juro rád kreslil a v Zuberci svoj talent naplno rozvíjal. Predlohou mu boli hory, ktoré rád zdolával a následne maľoval nádherné výhľady. „Vtedy som sa vydal na vrch Zuberec. Hore na holi sa páslo veľké stádo jalovíc a volov. Postavil som stojan, upevnil dosku s papierom a kreslil celú scénu aj so Sivým vrchom. V hmle, v diaľke vystupovala silueta Veľkého Choča až kdesi nad Kubínom. Na holi okolo mňa ešte kvitol poniklec a dole v Bobroveckej doline na liptovskej strane sa lesklo malé jazero,“ spomínal Juro. Okrem výhľadov sa venoval aj portrétom. Ľudia zo Zuberca a Habovky mu v tom čase boli najbližší a najoriginálnejší, portrétoval starkého Kováľa, zvonára, kostolníka, tetku Bažíkovú, Máriu Maťkulákovú alebo malé deti a veľa dievčat, ktorým kresby aj daroval.
