Autor je analytik KOZ SR.S istým počudovaním sledujem, ako sa dnes vysvetľuje úspech AfD v krajinských voľbách. Nemci majú problém s migráciou, AfD ponúka najtvrdšiu protiimigračnú politiku, a preto ju volia. Koniec diskusie.
Článok pokračuje pod video reklamou
Taká interpretácia zamieňa odpoveď na otázku „Prečo dnes volič volí AfD?“ s oveľa zásadnejšou otázkou: „Prečo sa vôbec milióny ľudí stali dostupnými pre antisystémovú a extrémistickú politiku?“ Migrácia môže byť mimoriadne silným mobilizačným faktorom bez toho, aby bola pôvodnou príčinou politického odcudzenia. Pred týmto problémom varovali vedci dávno pred vznikom AfD. Richard Katz a Peter Mair už v roku 1995 prišli s tézou „kartelových strán“. Tvrdili, že tradičné masové strany sa postupne odpútavajú od občianskej spoločnosti a čoraz viac sa približujú štátu a jeho inštitúciám. Peter Mair neskôr tento proces opísal ako „vyprázdňovanie“ západnej demokracie. Napokon explicitne spájali kartelizáciu tradičných strán aj so vznikom priestoru pre populistickú a antisystémovú opozíciu. Ešte nepríjemnejšia je otázka, koho politici skutočne počúvajú. Výskum Elsässerovej, Henseovej a Schäfera na dátach z Nemecka ukázal, že politické rozhodnutia reagovali výraznejšie na preferencie bohatších príjmových skupín. Nejde iba o Nemecko. Gilens a Page (2014) analyzovali 1779 navrhovaných politických zmien v USA a dospeli k znepokojivému výsledku. Preferencie priemerných občanov mali po zohľadnení ostatných aktérov len minimálny nezávislý vplyv, zatiaľ čo ekonomické elity a organizované záujmové skupiny disponovali vplyvom podstatným. Ak občania celé roky nadobúdajú skúsenosť, že môžu meniť politikov a vlády, no oveľa ťažšie smerovanie politiky, nemalo by nás prekvapovať, že časť z nich prestáva dôverovať tradičným stranám a napokon aj samotnému systému. Politológ Anton Jäger z Oxfordskej univerzity nedávno v The New York Times publikoval komentár o tradičných politických stranách s výstižným titulkom: „Kedysi vládli Západu. Teraz umierajú.“ Problémom západných demokracií je podľa neho rozpad organizácií, ktoré kedysi spájali občanov s politikou. Od 90. rokov masové strany strácajú členov a stabilných voličov, zároveň slabnú odbory, občianske združenia či cirkvi. Strany zostali silné v štáte, no sociálne sa vykorenili zo spoločnosti. Zároveň presun od členského financovania k externým zdrojom ich podľa Jägera otvoril väčšiemu podnikateľskému vplyvu a urobil zraniteľnejšími voči výrazným jednotlivcom a radikálnym prúdom. Práve tu treba hľadať hlbší kontext aktuálneho úspechu AfD. Nejde iba o Nemecko. Podobný pohyb prebieha naprieč Európou. Tradičné strany strácajú stabilných voličov, oslabujú sa ich väzby na sociálne skupiny, ktoré kedysi reprezentovali, a časť uvoľneného priestoru obsadzujú populistické, extrémistické či antisystémové strany.Niekde sa katalyzátorom stala migrácia, inde ekonomická stagnácia, regionálne zaostávanie, kultúrne konflikty či odpor voči politickým elitám. Spoločným menovateľom však bude rastúci pocit čoraz väčšej časti spoločnosti, že tradičná politika nereprezentuje jej záujmy a nedokáže alebo nechce riešiť jej problémy.Aj u nás sa desaťročia oslabovali väzby medzi politickými stranami, ich členmi a stabilnými sociálnymi skupinami, čo bolo umocnené tým, že po roku 1989 sa masové politické strany vlastne ani nestihli naozaj vybudovať. Ak ľudia nadobúdajú pocit, že môžu vo voľbách meniť politikov a vlády, ale oveľa menej smerovanie politiky, vzniká priestor pre strany ponúkajúce jednoduchú odpoveď: „Systém vás ignoruje? My ho rozbijeme!“ No o tejto problematike sa neradi rozprávame, pretože je to omnoho ťažšie ako hľadať príčiny v postsedliactve alebo vysvetľovať problémy 40 rokmi komunizmu. AfD zvíťazila v Sasku-Anhaltsku, ktoré patrilo do komunistického východného Nemecka, takže aj tam sa zvyknú problémy vysvetľovať práve takto. A nikto sa nezamýšľa nad tým, že od roku 1989 už čoskoro ubehne 40 rokov kapitalizmu. Už pred rokmi vedci upozorňovali, že transformácia zanechala vo východnom Nemecku stratu pracovných miest a statusu obyvateľstva, odchod mladých, ekonomické rozdiely, zaostávanie aj pocit nedostatočného politického zastúpenia – už v roku 2018 sa až 84 percent vtedajších voličov AfD cítilo ako občania druhej kategórie. Migrácia sa preto mohla stať v roku 2026 silným mobilizačným faktorom, nie je však príčinou nedôvery a politického odcudzenia, ktoré AfD využíva. Stala sa témou, ktorá túto nespokojnosť skoncentrovala, pomenovala nepriateľa a premenila dlhodobé politické odcudzenie na konkrétny volebný výsledok. Aj Republika sa snaží strašiť migráciou, ale keďže k nám sa „migranti“ až tak nehrnú, dopĺňa to strašením Rómami. Na túto antiimigračnú vlnu naskočili viaceré politické strany, ktoré sa prestali riadiť ideológiami a riešia svoju politiku cez prieskumy verejnej mienky a marketing. Zatiaľ čo v Nemecku zástupcovia AfD strašia tým, že o 20 rokov bude v Nemecku viac cudzincov ako Nemcov, u nás počúvame to isté o Rómoch a Slovákoch, prípadne tlieskame politike ako „práca namiesto dávok“ a znižovaniu dávok v nezamestnanosti. Preto nestačí skonštatovať, že voliči volia AfD pre migráciu. Môže to byť empiricky úplne správne, ak však chceme pochopiť, prečo sú ochotní uveriť práve jej a prečo ich už nedokážu osloviť strany, ktoré ich zastupovali celé desaťročia, musíme sa pozrieť podstatne hlbšie.
