Autor je teológ a publicistaTisíce ľudí sa prišli v Belehrade rozlúčiť s vojnovým zločincom Ratkom Mladičom. V polovici 90. rokov stál na čele bosniansko-srbských jednotiek, ktoré spolu s ruskými a gréckymi žoldniermi zavraždili v lokalite Potočari pri Srebrenici viac ako osemtisíc moslimov. Okrem toho riadil obliehanie Sarajeva a bol jednou z príčin, prečo sa Severoatlantická aliancia rozhodla vstúpiť do konfliktu a ukončiť ho.
Článok pokračuje pod video reklamou
Srbská spoločnosť je do dnešného dňa rozdelená v chápaní príčin a následkov vojny, ktorú rozpútali v krajinách bývalej Juhoslávie srbskí nacionalisti na čele so Slobodanom Miloševičom. Pre Stredoeurópanov sa trochu nepochopiteľne v srbskej verzii občianskej vojny miešajú aj odkazy a udalosti, ktoré Balkán formovali dôraznejšie ako krajiny bývalej habsburskej monarchie.Viedol krížovú výpravu Mladič spolu s ďalšími veliteľmi neviedol iba ekonomickú vojnu o územia, ktoré postupne vyhlasovali odchod z bývalej Titovej Juhoslávie, ale aj krížovú výpravu proti moslimským Bosniakom a moslimským Albáncom. Multietnický a multináboženský charakter Titovej Juhoslávie sa rozpadol. Krajina, kde spolu žili rímski katolíci v Chorvátsku a Slovinsku, pravoslávni v Srbsku a Macedónsku, reformovaní kresťania maďarského, českého, slovenského a nemeckého Banátu na severe Srbska a moslimovia v Bosne, Hercegovine a Kosove, sa ocitla pod hegemonistickým tlakom a požiadavkami veľkosrbského nacionalizmu na kolenách. Parahistorická mytológia o bitkách na Kosovom poli, o strate štátnosti a opätovnej strate štátnosti po páde Belehradu, spomienky na turecký zábor a neskôr na rakúske snahy zobrať juhovýchod Európy pod kontrolu viedli k budovaniu veľkopanského srbského povedomia a k vraždeniu v Bosne. Mladič bol jedným z tvorcov sadistického afektu etnických čistiek a túžby vymazať z Bosny pred stáročiami konvertovanú moslimskú menšinu, ktorá má však slovansko-európsky etnický pôvod. Nejde však iba o zdesenie z toho, ako je možné, že sa časť srbskej spoločnosti stotožňuje s masovým vrahom odsúdeným za genocídu a zločiny proti ľudskosti. Srbsko je dlhodobo, s výnimkou krátkeho obdobia zavraždeného premiéra Djindjiča, súčasťou veľkoruského plánu na kontrolu Balkánu prostredníctvom ortodoxných politických mytológií o nepravých katolíckych a reformovaných kresťanoch a o nečistých národoch Goga a Magoga – janičiaroch a poturčencoch, ako nazývali paramilitárne srbské jednotky moslimov v Tuzle, Srebrenici, Mostare a Sarajeve. Podobne ako v iných krajinách pod tlakom, ktorý nám zabraňuje vidieť horizont nádeje, sa aj Srbsku vracia resentiment za pochybnými, dnes už historickými postavami. Ich temná legenda, ako v prípade Mladiča, je vytláčaná z verejného priestoru, srbská vláda zabezpečí prevoz z Haagu, kde zomrel ako právoplatne odsúdený vojnový zločinec. Srbský štátny aparát použil všetku verejnú ceremonialitu na prepisovanie Mladičovej viny a zločinov, ministri sa o ňom vyjadrovali ako o neprávom uväznenom národnom hrdinovi. Premárnená príležitosťOtázkou zostáva, aký má zmysel pokúsiť sa napríklad na Balkáne žiť spolu, v európskom spoločenstve, za situácie, keď jedna z kľúčových krajín vyzdvihuje masového vraha, uráža svojich susedov a dehonestuje spomienku na zavraždených. Dlhoročné srbské pokusy urobiť z vinníka obeť a snaha neprezentovať bombardovanie Belehradu ako následok etnického sadizmu voči obyvateľom Bosny, ale ako akýsi trest, je jedným z najvytrvalejších deštruktívnych mýtov moderných európskych dejín. Ani súčasní Nemci s výnimkou nacistov z AfD nehovoria o Göringovi a Hitlerovi ako o schopných a významných nemeckých patriotoch. Srbská neschopnosť prijať historickú zodpovednosť za vojnu v bývalej Juhoslávii, ktorú rozpútali s regulárnymi a paramilitárnymi jednotkami vo východnom Chorvátsku a v Bosne, však nie je iba tragickým následkom nacionalizmu, ale pokusom o legitimizáciu násilia a jeho miesta vo formovaní štátov a národov.
