Tri sekundy. Pauza. Päť sekúnd. Pauza. Desať sekúnd. Sedíme na brehu rieky Dunajec, ktorá preteká obcou Červený Kláštor a najmenším slovenským národným parkom Pieniny. Počítame, ako často sa nám v zornom poli mihnú plavidlá na ceste dolu riekou.
Článok pokračuje pod video reklamou
Sedem sekúnd. Pauza. Štyri, desať, šesť... Drevené plte sú vpredu ozdobené smrečinou, ktorá má zabrániť tomu, aby na turistov špliechala voda. Loď vedú muži úplne alebo aspoň čiastočne oblečení v goralskom kroji, s čiernym klobúkom na hlave, dookola ozdobeným mušľami.Ide o pozostatok starých zvykov, keď pltník za každú splavenú cestu dostal jednu takúto mušľu a pripevnil si ju na klobúk. Lodí sa po rieke plaví neporovnateľne viac ako pred desiatimi rokmi. Už roky to však nie sú len drevené plte, ale aj gumené rafty, či kajaky.Na vrchole letnej sezóny rieka aj cyklocesta premávkou pripomínajú skôr diaľnicu.
Splavovanie rieky Dunajec na pltiach a raftoch. (zdroj: Jozef Jakubčo)
Dunajec je aj prirodzenou hranicou - sedíme na slovenskom brehu, na druhom už ľudia hovoria poľštinou. Vo vode po kolená sa za slnečného počasia kúpu deti aj dospelí, neďaleko nich ľudia nasadajú do kajakov, člnov či raftov a po cyklistickom chodníku jazdia takmer nepretržite stovky cyklistov. „Vďakabohu za Poliakov,“ zaznieva v rôznych obmenách v rozhovoroch s miestnymi. Poliaci tvoria významnú časť turistov v Červenom Kláštore a Pieninách, a to aj napriek širokej ponuke možností, ktorú majú na svojej strane rieky.
