Autorka je profesorkou ekonómie na Northwestern University a spoluriaditeľkou jej Laboratória pre výskum globálnej chudoby.Zahraničná rozvojová pomoc sa zmenšuje, no nezaniká. Aj po najprudšom medziročnom poklese v histórii poskytli krajiny OECD v roku 2025 pomoc za 174,3 miliardy dolárov.
Článok pokračuje pod video reklamou
Z toho 29 miliárd dolárov pochádzalo zo Spojených štátov, hoci administratíva Donalda Trumpa zrušila 83 percent programov Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Navyše vojny, epidémie, vysídľovanie obyvateľstva či geopolitická rivalita zabezpečia, že bohaté krajiny budú naďalej vynakladať peniaze v zahraničí – či už z humanitárnych dôvodov, alebo vo vlastnom záujme.Keďže na konci minulého roka bolo nútene vysídlených 117,8 milióna ľudí, otázkou nie je, či zahraničná pomoc prežije, ale aký systém pomoci vznikne po súčasnom období škrtov. Nie je čas zahodiť desaťročia skúseností s tým, ako pomoc poskytovať efektívne. Je čas prehodnotiť priority a požadovať väčšiu zodpovednosť.Posledná míľaZahraničnú pomoc už dlho sprevádzajú dve základné výhrady. Prvou je, že nefunguje: buď sa sľúbené peniaze nikdy nedostanú k ľuďom, ktorí ich potrebujú, alebo sa k nim síce dostanú, no neprinesú očakávaný efekt. Druhou výhradou je, že pomoc sa využíva na nesprávne účely. Aj keď funguje, nemusí slúžiť záujmom darcovskej krajiny ani zodpovedať prioritám jej daňových poplatníkov.Práve týmto druhým argumentom sa zdôvodňujú nedávne škrty. Keďže ide o verejné peniaze, mali by sa podľa tejto logiky presmerovať na ciele národnej bezpečnosti, obchodné záujmy alebo iné priority, ktoré majú širokú podporu daňových poplatníkov v darcovských krajinách. Takáto diskusia je legitímna. Ak sa však škrty uskutočnia neuvážene, môžu zhoršiť problémy, ktoré mala pomoc riešiť – práve v čase, keď sa jej poskytovanie podarilo výrazne zefektívniť.Po väčšinu svojej histórie sa zahraničná pomoc sústreďovala na prevody financií medzi vládami. Od začiatku tohto storočia sa však čoraz viac pozornosti venuje „poslednej míli“ – teda priestoru medzi peniazmi od darcu a človekom, ktorému má pomoc napokon poslúžiť. Rovnako ako sa vakcíny nepodávajú samy, ani programy finančných transferov sa nezaobídu bez registrov, platobných systémov či mechanizmov na vybavovanie sťažností. Starostlivosť o tehotné ženy zasa závisí od pracovníkov, ktorí vedia, ktoré rodiny nedôverujú zdravotným strediskám, či ktoré cesty sa počas dažďov stanú neprejazdnými.Aby pomoc fungovala, financie sa musia premeniť na skutočné tovary a služby pre ľudí v odľahlých dedinách či utečeneckých táboroch. Ak sa pozornosť venuje práve tomuto, pomoc je účinnejšia a zároveň posilňuje príťažlivosť darcovskej krajiny – jej mäkkú silu. Ak však zlyhá práve doručenie pomoci, aj dobre mienené programy môžu napáchať škody.Typickým príkladom je potravinová pomoc. Humanitárni pracovníci už dlho upozorňujú, že bez silnej miestnej infraštruktúry sa potraviny často dostanú do rúk ozbrojených milícií namiesto hladujúcich rodín. Výskum ukazuje, že americká potravinová pomoc napriek svojim humanitárnym zámerom často predlžuje občianske konflikty a zvyšuje ich intenzitu v oblastiach, kam smeruje. Problém vzniká vtedy, keď sa logistika, kontrola a miestne ochranné mechanizmy považujú len za administratívny doplnok, a nie za základnú súčasť intervencie.Vďaka náročnému terénnemu výskumu však vedci aj humanitárni pracovníci dosiahli významný pokrok v pochopení toho, ako zlepšiť poskytovanie verejných služieb na „poslednej míli“. Vo vidieckych oblastiach Indie sa napríklad zaočkovanosť detí zvýšila, keď sa informácie o očkovaní cielene šírili prostredníctvom obyvateľov, ktorých ich susedia označili za najlepších šíriteľov informácií, a nie náhodne vybraných ľudí. V Ugande boli zdravotnícke programy úspešnejšie vtedy, keď prijímali pracovníkov so silnou motiváciou pomáhať druhým. Robili viac prenatálnych prehliadok a vo svojej práci zotrvávali dlhšie.Tieto štúdie ukazujú, že účinná pomoc si vyžaduje prepojenie zahraničných zdrojov s miestnymi systémami poskytovania služieb a ich budovanie tam, kde ešte neexistujú. Znamená to získavať ľudí s miestnymi znalosťami, kvalitne ich školiť, vytvárať organizácie so správnymi motivačnými mechanizmami a posilňovať dodávateľské reťazce.„Posledná míľa“ je dôležitá nielen preto, že dnes pomôže zaočkovať dieťa alebo podporiť farmára. Pomáha aj vytvárať kľúčové kapacity do budúcnosti – skupiny vyškolených pracovníkov, fungujúce dodávateľské reťazce, spoľahlivé informačné systémy či domáce inštitúcie schopné pokračovať v práci aj po skončení zahraničnej pomoci. Z toho profitujú prijímajúce krajiny aj darcovské štáty, ktoré získavajú stabilnejších partnerov, trvalejšie spojenectvá a väčšiu bezpečnosť vo svete i vo svojom bezprostrednom okolí.Zachovať mechanizmyVybudovať kapacity na poskytovanie pomoci však trvá oveľa dlhšie, než ich zničiť. Nespočívajú ani tak v budovách či technike, ako skôr v ľuďoch, zaužívaných postupoch a vzťahoch. Keď odíde komunitný zdravotník, jeho nástupca si často musí dôveru miestnych obyvateľov budovať od začiatku a znovu sa učiť, ktoré domácnosti potrebujú akú pomoc. Keď zanikne organizácia, rozídu sa aj jej vyškolení zamestnanci. Ak sa opustí informačný systém alebo dodávateľský reťazec, celý program môže prestať fungovať, aj keď časť peňazí zostane.Práve preto môžu škrty alebo presuny financií, ktoré majú slúžiť záujmom darcovských krajín, paradoxne znížiť účinnosť zostávajúcej pomoci – najmä ak sú náhle a zle pripravené. Presne to ukázalo minuloročné rozsiahle rušenie programov USAID. Mnohí pracovníci zostali bez mzdy, chýbali lieky, prestali fungovať systémy odporúčaní pacientov a miestni partneri zostali bez podpory. Zároveň hrozí, že sa rozpadnú monitorovacie a dátové systémy potrebné na rozlíšenie medzi úspešnými a neúspešnými programami.Darcovské krajiny majú právo meniť svoje priority. V záujme všetkých však je zachovať mechanizmy, ktoré umožňujú pomoc účinne poskytovať. Programy, ktoré už nezodpovedajú cieľom darcu, by sa mali odovzdať iným organizáciám, zlúčiť alebo postupne ukončiť – nie zlikvidovať zo dňa na deň.Zahraničná pomoc nezaniká. Otázkou zostáva, či obdobie škrtov prežijú aj ťažko nadobudnuté poznatky o tom, ako ju poskytovať efektívne. Bola by tragédia tieto skúsenosti zahodiť len preto, aby sme ich neskôr museli za oveľa vyššiu cenu znovu budovať. Darcovské vlády preto nestoja pred voľbou medzi zachovaním všetkých programov a úplným zrušením zahraničnej pomoci. Ich skutočnou voľbou je rozhodnúť sa medzi zbytočným ničením a budovaním systému na základe toho, čo sme sa za desaťročia naučili.(c) Project Syndicate, 2025
