Daniel Dangl sa do povedomia divákov zapísal ako jedna z tvárí ikonickej šou S.O.S. Dnes však stojí na druhej strane kamery ako úspešný televízny a filmový producent. Venuje sa najmä komediálnej tvorbe, ktorá nám podľa neho na Slovensku chýba. V júli mal premiéru film Kavej 2, ktorý produkoval.
Článok pokračuje pod video reklamou
"Poliaci aj Česi nás vo filmovej tvorbe dávno dobehli. No všetko to odzrkadľuje spoločnosť. Keď funguje a má nejakú jasnú víziu, je čas aj na komédie," hovorí 51-ročný Dangl. Dodáva, že na Slovensku vládne momentálne skepsa. "Politici nám z veľkej časti úlohu paródie ukradli. Oni sa už stávajú paródiou sami na seba."V relácii Closer Talks sa vracia k svojim začiatkom, ktoré opisuje ako sériu náhod, hovorí aj o tom, ako vníma odchod svojej dlhoročnej kolegyne Adely Vinczeovej z Markízy a vysvetľuje, prečo podľa neho na Slovensku vzniká málo kvalitných komédií v porovnaní s Českom či Poľskom.Tento rozhovor je textovým prepisom relácie Closer Talks, ktorá vychádza každú druhú stredu na youtube Denníka SME.
Venuješ sa televíznej či filmovej produkcii, no zároveň ťa mnohí ľudia stále vnímajú ako herca z ikonickej relácie S.O.S. Bolo herectvo niečo, čomu si sa plánoval celý život venovať? Vôbec nie. Moje herectvo, štúdium aj celé smerovanie k tomuto odboru vznikli v podstate úplnou náhodou. Zapáčilo sa mi jedno dievča, ktoré chodilo do divadelného krúžku. Tak som tam začal chodiť aj ja a popravde som sa stal hercom len vďaka nej. Podporovali ťa v tom rodičia? Chceli, aby bol z teba umelec?Nepochádzam z umeleckého prostredia. Otec bol historik, mama etnografka. No v mojom smerovaní ma podporovali. Asi nikdy u nás nenastala situácia, že by zalomili rukami a pýtali sa ma, či som sa zbláznil, keď sa chystám študovať herectvo.Bolo vtedy náročnejšie sa uplatniť? Rozprávame sa o období pred viac ako dvadsiatimi rokmi.Trh bol vtedy absolútne nerozvinutý, vôbec sa napríklad netočili seriály. Pomaly však začala vznikať konkurencia a vytvarovala televíznu scénu do podoby, akú má dnes. Ľudia nemali toľko príležitostí. Neexistovalo veľa iných alternatív, ako sa stať televíznym moderátorom. Ako si sa vtedy dostal do S.O.S.?Môj život je plný náhod. V Divadle GuNaGU sme vtedy skúšali hru Modelky, čo bola veľmi obľúbená komédia. Hrali tam Peťa Polnišová, Oľga Belešová a ja. Dievčatá hrali modelky a ja niekoľko rôznych postáv. Jednou z nich bola paródia na Martina Nikodýma z Milionára. Snažil som sa ho imitovať. Časť tej paródie sa v predstavení premietala na plátno a natáčali sme to v reálnych štúdiách Milionára.Takže si ťa potom vyhliadli? Strihač, ktorý robil na naozajstnom Milionárovi, pozeral ten materiál a zrazu tam objavil nejakého „divného Dangla“, ktorý parodoval moderátora. Zaujalo ho to a zašiel za svojím kamarátom Vojtom Hronom, ktorý vtedy šéfoval produkčnej firme. Keď to pán Hron uvidel, kontaktoval ma. Povedal mi svoju predstavu, že by chcel robiť komediálnu, parodickú šou. Z pohľadu diváka ste v S.O.S. pôsobili ako zohratá partia kamarátov, nielen ako kolegovia. Bolo to tak aj v súkromí?Áno, bolo to veľmi príjemné obdobie. Vládla tam obrovská sloboda vo viacerých podobách. Nebola tam žiadna cenzúra. Aké je pre teba sledovať reláciu s odstupom času? Beriem to ako súčasť môjho života, za ktorú sa nehanbím. Možno bola naivná a mladá, ale robili sme to s vášňou tak poctivo, ako sme vedeli. Myslím si, že to tam je aj vidno. Tá poctivosť je pre mňa podstatná aj dnes. Hovoríš, že ste v tom čase nepodliehali žiadnej cenzúre, no niektoré scény v S.O.S. by už dnes boli vnímané tak, že sú "cez čiaru". Čo sa podľa teba v dnešnej dobe zmenilo na humore v televízii? Určite je to obozretnejšia doba, keď ľudia dávajú pozor, aby niekoho neurazili alebo niekomu neublížili. Vznikla taká sebakontrola nad tým, čo hovoríme, aby nás potom náhodou nerozniesli médiá.Ovplyvnili nás aj sociálne siete. Na jednej strane priniesli veľmi nekorektný a drsný spôsob komunikácie v komentároch, no na druhej strane tiež vytvárajú tú "obozretnosť", že z niektorých vecí si už nemôžeš robiť srandu, lebo sa to nepatrí.Parodovali ste rôzne známe osobnosti, aj politikov. Mal voči tomu vtedy niekto výhrady? Áno, Peťa Polnišová mala takúto skúsenosť s cvičiteľkou Editou Sipeky, ktorá bola vtedy veľmi populárna. Veľmi zle znášala, že sme si z nej robili srandu. Dokonca uvažovala, že nás dá na súd. Potom však zistila, že ju vďaka tomu začína vyhľadávať a sledovať čoraz viac ľudí, a uvedomila si, že je to vlastne v jej prospech. Nepríjemnosti nám vtedy robili aj Mojsejovci. Humor je teraz prítomný aj na sociálnych sieťach, obrovským fenoménom sú smiešne reelsy, ktoré robí napríklad Jovinečko. Ako vnímaš tvorbu takýchto internetových komikov? Myslím si, že sú pod strašným tlakom. Niektorých obdivujem, pretože musia urobiť strašne veľa obsahu, aby si udržali pozornosť a zaujali divákov. Samozrejme, že veľa z toho je tým pádom logicky odpad, ale z času na čas im niečo vyjde. Týmto tvorcom, ktorí sa snažia robiť humor online, však držím palce, lebo je to fakt náročná vec.Ja to vnímam tak, že najpopulárnejšie videá sú tie, kde internetoví komici parodujú politikov. Prečo si myslíš, že to na Slovákov tak funguje? Musím povedať, že politici nám z veľkej časti úlohu paródie zobrali, lebo oni sa už stávajú paródiou sami na seba. Dokážu povedať také blbosti v jednej vete, tváriť sa alebo sa správať medzi sebou tak idiotsky, že je to vtipné samo o sebe. Keď napríklad niekto v Európskom parlamente vypustí holubicu – to sú "geniálne veci". To by človeku ani nenapadlo, že sa môže stať. Chýba nám podľa teba v televízii humor? Myslím si, že je ho málo. Všeobecne je málo zábavy alebo nejakého obsahu, ktorý vytiahne to lepšie v nás. Zato máme veľmi veľa seriálovej tvorby, ktorá je vážna a dramatická.
