Tento článok bol publikovaný v júlovom vydaní magazínu Historická revue. Časopis kúpite v stánkoch po celom Slovensku, ale kvalitné čítanie si viete predplatiť aj domov, čím podporíte našu prácu. Kvíz na konci článku overí vaše vedomosti.
Článok pokračuje pod video reklamou
Záhrady plnili rozmanité funkcie – boli miestom reprezentácie, zábavy, hospodárenia i prírodovedného bádania. V období baroka sa záhradné umenie stalo súčasťou premysleného politického programu. Umelecky komponované broderiové partery, monumentálne prvky záhradnej architektúry a prísna geometrická kompozícia boli vyjadrením panovníckej moci ako najvyššej svetskej autority.Do rôznych tvarov zostrihané stromy a kry neboli len pastvou pre oči a dekoráciou. Absolutistický panovník nimi demonštroval, že nevládne iba svojim poddaným, ale má nadvládu aj nad prírodou. Poriadok tak nevnášal iba do sveta ľudí, ale aj do krajiny: každý sa musel podriadiť jeho vôli – ľudia aj divoko rastúce rastliny, ktoré sa v panovníkovej záhrade museli prispôsobiť prísnym pravidlám geometrie.
Záhrady boli centrom spoločenského života a významným kultúrno-umeleckým prostredím. Konali sa v nich plesy, činoherné, operné a baletné predstavenia i poľovačky. K neodmysliteľným prvkom barokových osláv patrili veľkolepé ohňostroje a vodné divadlá, ktoré vytvárali fontány, kaskády a jazierka. Žblnkajúca striekajúca voda odrážajúca slnečné lúče vytvárala neustále sa meniacu hru svetla a farieb, ktorá umocňovala divadelný charakter záhrad.Pozoruhodné je, že pre mnohých aristokratov predstavoval pobyt v záhradách aj vzácnu príležitosť zdržiavať sa dlhšie na čerstvom vzduchu a byť v intenzívnejšom kontakte s prírodou. Spoločenská elita však zároveň úzkostlivo dbala na ochranu pred slnečnými lúčmi – bledá pokožka bola totiž symbolom urodzeného pôvodu a spoločenskej prestíže. Boskety a stromové aleje preto poskytovali príjemný tieň, zatiaľ čo labyrinty a bludiská lákali nielen na spoločenskú zábavu, ale aj na diskrétne stretnutia.Barokové záhrady boli aj zrkadlom svojich tvorcov, vypovedali o ich osobných príbehoch, víťazstvách i prehrách, veľkých politických činoch aj súkromných záľubách. Najznámejším príkladom takejto výpovede je záhrada Ľudovíta XIV. vo Versailles, majstrovské dielo Andrého Le Nôtrea (1613 – 1700), ktorý pochádzal z významnej záhradníckej dynastie.Hoci sa jeho meno spája predovšetkým s Versailles, za vrchol jeho záhradníckej tvorby odborníci pokladajú park pri zámku Vaux-le-Vicomte v Maincy. Práve tento projekt otvoril Le Nôtreovi cestu k tomu, aby ho Ľudovít XIV. poveril vytvorením záhrad svojej hlavnej rezidencie. Bola to mimoriadna zákazka: táto záhrada totiž svojou monumentalitou a luxusom oslavovala absolutistického panovníka, pred ktorým sa musel skloniť celý svet.
