Autor je šéfredaktorom českého denníka PrávoV roku, keď si Česko pripomína nedožité 90. narodeniny Václava Havla, sa úctyhodná Knižnica Václava Havla ocitla na pokraji zániku. Inštitúcia, ktorá sa stará nielen o Havlov odkaz, ale aj o rozvoj občianskej spoločnosti, vznikla pred 22 rokmi po skončení druhého funkčného obdobia prezidenta Českej republiky (vo februári 2003).

Článok pokračuje pod video reklamou

Založila ju Dagmar Havlová spolu s Havlovým blízkym spolupracovníkom Karlom Schwarzenbergom a sociológom Miloslavom Petruskom. Do mája 2023 ju viedol ďalší Havlov kamarát a diplomat Michael Žantovský, po ňom krátko disident a spisovateľ Jáchym Topol, a v marci 2025 sa riaditeľom stal energiou a nápadmi sršiaci filozof a ekonóm Tomáš Sedláček. Vyzeralo to ako skvelá správa, pretože nový riaditeľ je neprehliadnuteľnou osobnosťou verejného života, originálnym diskutérom, obľúbeným vysokoškolským pedagógom. Jeho prvá kniha Ekonómia dobra a zla získala na Frankfurtskom knižnom veľtrhu ocenenie za originálny filozofický prínos ekonómii. Knižnica stála na prahu novej éry bez nebezpečenstva, že sa pomaly premení na sivú inštitúciu, ktorá iba oprašuje odkaz Václava Havla. Demokrati pomáhajú populistom „Včera nás sprevádzal najvyšší riaditeľ Archívu Spojených štátov, pod ktorý tak trochu patria aj všetky prezidentské knižnice, po hlavnej budove archívu a potom nás pozval na dobrý obed. Poznali sme sa z dávnych čias a teraz ponúkol pomoc či spoluprácu Knižnici Václava Havla,“ zapísal si bývalý prezident Havel 11. mája 2005 do denníka vo Washingtone, kde s manželkou Dagmar trávil čas na pozvanie Kongresovej knižnice a pokúšal sa písať divadelnú hru. Pri zrode knižnice a počas väčšiny jej existencie teda stáli samí úctyhodní, múdri a rozhľadení ľudia. Čo sa teraz stalo? Vyhrotil sa konflikt medzi zamestnancami (medzi nimi je aj Topol) a riaditeľom Sedláčkom, v ktorom mala prsty iste aj pani Dagmar, členovia správnej rady a ďalší ľudia. Finančnú podporu knižnici vzápätí odvolali miliardári Zdeněk Bakala (ktorý financoval Havlove projekty dlhé roky) aj Karel Komárek (významný partner Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary či festivalu Colours of Ostrava). Situácia je neprehľadná aj pre zasvätených. Čo by na to povedal Václav Havel? Vo Washingtone v tom roku 2005 pomaly písal hru, odpovedal na otázky Karla Hvížďalu (všetko obsahuje kniha Stručne, prosím) a robil si poznámky o pobyte v USA a tiež o svete vôbec. Nie sú to, samozrejme, komentáre k dnešku, ale aj tak sa dajú čítať. „V našich moderných dejinách sa opakuje situácia, keď sa spoločnosť vzopne k nejakému výkonu, ale potom jej predstavitelia vykonajú ústupový manéver, úhybný pohyb, kompromis, niekde kapitulujú, niečoho sa vzdajú, niečo obetujú, samozrejme v záujme záchrany národnej existencie, a spoločnosť, spočiatku tým traumatizovaná, sa potom veľmi rýchlo všetkého vzdá, takpovediac pochopí svojich predstaviteľov a napokon upadne do apatie či priam mdlôb,“ poznamenal si Havel 26. apríla 2005. „A do verejného života sa vyvalí bahno, médií sa zmocní spodina a kontinuitu slobodného ducha a ľudskej dôstojnosti sa snažia udržiavať len akísi disidenti...“ Niežeby to presne sedelo na českú (a slovenskú) situáciu, ale opis národnej povahy je presný. A v malom Havel vlastne vystihuje aj históriu svojej knižnice – dnešnému smutnému koncu predchádzalo vzopätie. Zakladatelia a Michael Žantovský vytvorili osviežujúce miesto slobodných debát, krstov výborných kníh či výstav; jej program sa šíril ďaleko za hranice budovy na Ostrovnej ulici v Prahe. Práve tam sa pestovala občianska spoločnosť, ktorú Havel obhajoval a polieval živou vodou už v časoch, keď Václav Klaus a Miloš Zeman obmedzovali politiku len na strany a straníkov. A práve vďaka občianskej spoločnosti je situácia na Slovensku aj v Česku o niečo lepšia, než Havel vyčítal z dejín... Táto prehra je zároveň ďalšou epizódou seriálu s názvom Ako demokrati dláždia cestu populistom a autokratom. Azda nikdy po roku 1989 nebolo demokracii v Česku tak zle ako dnes. Je to priam ideálny okamih na zničenie inštitúcie, ktorá by mohla brániť nástupu buranstva, chamtivosti a vlády tvrdej ruky. Havel ako vecička na predaj Odchádzajúci zamestnanci knižnice tvrdia, že program osláv 90. výročia narodenia Václava Havla je pripravený. Lenže nepôjde o radostnú spomienku na človeka, ktorého Česku závidí celý svet, ale o utajenú tryznu. Jáchym Topol o Sedláčkovi hovorí: „Dôvod, prečo podávam výpoveď, je predovšetkým zmätené a chaotické vedenie Tomáša Sedláčka, ktorý sa rozhodol speňažiť Václava Havla ako akýsi predajný artikel...“ Sedláček to vidí inak: „Myslím si, že Václav Havel je ten najskvelejší, najsviežejší a najzaujímavejší vývozný artikel, aký naša krajina za posledné generácie vytvorila. A chcel som z toho urobiť sviežu, modernú, na umelej inteligencii založenú inštitúciu, ktorá by sa zaujímala o súčasné otázky, a nielen oprašovala spomienky na Václava Havla, hoci aj to je dôležité.“ Riaditeľ sa naozaj usiloval urobiť z knižnice ekonomicky nezávislú inštitúciu, aby nemusel „leštiť kľučky milionárom a partnerom“. Veľa ľudí však pobúril vetou: „Nepredpokladal som, že mojou úlohou bude babysitting správnej rady aj pomerne početného personálneho obsadenia knižnice.“ Čo na to Václav Havel, bytostný obhajca slobody? „Sloboda v najhlbšom zmysle slova znamená viac než to, že naplno hovorím, čo si myslím,“ čítame v jeho washingtonských úvahách. „Sloboda znamená aj to, že vidím toho druhého, dokážem sa vžiť do jeho situácie, vcítiť sa do jeho skúseností, nazrieť do jeho duše, a že som schopný citlivým uchopením toho všetkého svoju slobodu šíriť ďalej. Veď čím iným je vzájomné porozumenie než šírením slobody a prehlbovaním pravdy?“ Havel u Klempířa? Dagmar Havlová nedávno odvolala súhlas s používaním mena Václava Havla v názve knižnice, pretože stratila dôveru v súčasné vedenie a smerovanie inštitúcie. „Za prirodzené by som považovala odovzdanie archívnych, dokumentačných, bádateľských a ďalších materiálov súvisiacich s mojím manželom verejnej inštitúcii, ktorá by zabezpečila ich trvalú ochranu, odbornú starostlivosť a sprístupnenie verejnosti,“ povedala. V novej absurdnej hre Václava Havla by takúto inštitúciu mohlo zastrešiť napríklad ministerstvo kultúry Ota Klempířa (Šimkovičová v nohaviciach), spolupracovníka Štátnej bezpečnosti. Hra by sa mohla volať Donášanie, alebo Motoristická slávnosť. Havel si k tejto téme zapísal už 16. mája 2005: „Vôbec mi neprekáža, že raz skončím, o tom bez okolkov a rád píšem, a nepripadá mi to nevkusné. Čo mi však strašne prekáža, je nebezpečenstvo, že po sebe zanechám zmätok. A už nikdy mi nebude umožnené aspoň na pár minút sa vrátiť, urobiť poriadok a všetko náležite dovysvetľovať.“ Dianie okolo knižnice je nepochybne zmätok, ktorý by Havlovi prekážal. Keby mal možnosť „urobiť poriadok“ a túžbu vrátiť svojej knižnici život a zmysel, zrejme by musel počas tých niekoľkých minút vážne hovoriť so svojou pani Dagmar a povedať jej, že peniaze nie sú všetko. Každý, kto ho bližšie poznal, rozumie jednej z jeho washingtonských poznámok: „Keď začína byť situácia naozaj vážna a nebezpečná, zrazu sa vo mne prebúdza zvláštna chladnokrvnosť a elán, a zatiaľ čo iní podliehajú panike či beznádeji, som schopný rýchlo rozhodovať a nachádzať riešenia. Inými slovami: čím horšia správa, tým statočnejšie ju znášam...“ Havel sa vtedy spolu s pani Dagmar počas troch mesiacov v Spojených štátoch stretával s Billom a Hillary Clintonovcami (Havel Hillary už v roku 2005 presviedčal, aby kandidovala v prezidentských voľbách), s Madeleine Albrightovou, Johnom Kerrym a jeho manželkou, Nancy Pelosiovou i ďalšími demokratmi a republikánmi z Kongresu, bývalými členmi americkej administratívy. Predniesol množstvo prejavov a zúčastnil sa na rade diskusií; všade ho pozývali a odmeňovali aj ováciami postojačky. To len na okraj. V jednom zo svojich posledných prejavov – na konferencii Fórum 2000 v roku 2010, teda približne rok pred smrťou – Havel akoby trochu predpovedal nielen zamotané dianie okolo knižnice: „Nedávnu krízu chápem ako veľmi malú a veľmi nenápadnú výzvu k pokore. Ako malú a nenápadnú výzvu k tomu, aby sme nepovažovali všetko automaticky za samozrejmé. Dejú sa a budú sa diať čudné veci.“ Zlaté slová, pán prezident.