Autor je publicistaKoncom novembra minulého roku som mal diskusiu v Dunajskej Strede. Bola to jedna z tých príležitostí, keď som neprišiel rozprávať, ale počúvať. A zhodou okolností to bolo niekoľko dní po tlačovke Michala Šimečku v Komárne, na ktorej riešil vyvlastňovanie pozemkov.
Článok pokračuje pod video reklamou
Ako to tak chodí, keď sa pýtate, tak dostanete odpovede. Práve vďaka tomu som sa v Dunajskej Strede dozvedel, že tento problém maďarskú menšinu naozaj trápi – a trápi ju veľmi a dlhodobo, akurát to nepočuť, lebo nemá zastúpenie, a nikto to nerieši, lebo prečo by mal.O niekoľko dní neskôr som s Beatou Balogovou bol hosťom Jany Krescanko-Dibákovej v Aréne. Opäť zaznela otázka na teraz už rodiaci sa (medzinárodný) škandál. Povedal som to, čo by podľa mňa mal v mojej situácii povedať každý: viem o tom málo, odpovedať by mala predovšetkým Beata a my by sme mali počúvať. Beata potvrdila to, čo som si vypočul v Dunajskej Strede.No a potom som s úžasom videl, ako sa tento veľmi konkrétny problém mení na nomen omen, ktorý znemožňuje akúkoľvek racionálnu diskusiu – na Benešove dekréty. Nechápavo som sledoval, ako smerácke rámcovanie úplne automaticky preberajú aj mienkotvorcovia z nášho konca a robia to bez toho, aby sa tých, ktorých sa to týka, opýtali, čo sa vlastne deje.O situácii som písal do poľských aj českých médií, takže som si Šimečkovu tlačovku vypočul niekoľkokrát. Benešove dekréty na nej ani raz nespomenul, Slovensko zrušiť nechcel, žiadne povojnové usporiadanie nespochybňoval vtedy ani potom. Bolo to však jedno: rámcovali to tak smeráci, potom ľudia od nás, potom Matúš Šutaj Eštok a Peter Pellegrini. Aj Péter Magyar. Všetci si vynadali a všetci boli šťastní, všetkým to vyhovovalo. Na to, čo bolo na začiatku, sa úplne zabudlo, a ak sa dnes opýtate, o čo vlastne išlo, všetci vám povedia, že predsa o Benešove dekréty. Človeka to vždy prekvapí. A zároveň ho to vôbec neprekvapí. Okrem iného som si z toho odniesol, že o živote maďarskej komunity vieme len veľmi málo. Presnejšie nič. Mimochodom, vyvlastňovanie sa síce v oveľa menšej miere, ale predsa len týka aj karpatských Nemcov, lenže tých nezastupuje už vôbec nikto. A vlastne aj etnických Slovákov. Tak, prosím vás, o čom sa tu bavíme? Festival, ktorý neexistujeTento rok ma spolu s Dominikom Želinským pozvali na Gombasecký letný tábor, čo je v skutočnosti päťdňový multižánrový festival maďarskej menšiny. Koná sa už 98 rokov a dnes naň chodí približne desaťtisíc ľudí.Počas niekoľkých týždňov predtým som sa takmer každého, koho som stretol, pýtal, či o ňom vie. Absolútna väčšina netušila ani o existencii Gombaseku. Niekoľkí sa chytili pri Gombaseckej jaskyni, ale povedať, kde sa nachádza, to ani približne. O festivale nikto nič a o jeho rozsahu a dôležitosti už vôbec.Považujem to za ďalší dôkaz toho, že o ľuďoch, s ktorými tvoríme jeden štát, vieme naozaj len veľmi málo, prakticky nič. Rozumiete: sto rokov existujúci festival pre desaťtisíc ľudí, ktorý v našom kolektívnom vedomí takmer vôbec nefiguruje?Nejde pritom len o veľké, ale aj o dôležité podujatie: maďarská menšina má predsa prirodzene svoje vlastné témy a vlastné problémy, prebieha v nej nejaká diskusia, existuje v nej nejaká dynamika. O tom všetkom sa tam diskutuje. A my o tom nevieme a ani sa nezaujímame. Úprimne ma to fascinuje.Dobrým príkladom je slovo Felvidék – pre Slovákov opäť nomen omen, ale Lucia Molnár Satinská veľmi dobre vysvetlila, že pre Maďarov má omnoho menej dramatický význam, len ju nikto veľmi nepočúval. A naopak: pred diskusiou som sa opýtal, aké označenie mám používať. Maďarská menšina? Maďarská komunita? Maďari na Slovensku? Pre mňa sú všetky rovnaké a neutrálne, myslím nimi len skupinu ľudí. Dozvedel som sa, že slovné spojenie Maďari na Slovensku celkom určite používať nemám, ale ak by som sa neopýtal, tak neviem. Lenže my sa nepýtame a nechceme počúvať. Nedorozumenia sa tak začínajú už v jazykovej rovine.Šesť a pol hodiny na cesteDobrým príkladom toho, ako sa maďarskej menšine na Slovensku žije, je to, ak sa chcete z Gombaseku vrátiť do Bratislavy a nejdete autom. O pol ôsmej ráno sme sa zobudili v Brzotíne, ale o takom čase si tam nič na jedenie ani pitie nekúpite. Mestskou dopravou sme sa odviezli na rožňavskú železničnú stanicu, kde si môžete kúpiť iba kávu z automatu. Ani za žiadnym okienkom už nikto nie je. Vo vlaku do Zvolena si nekúpite nič.Vo Zvolene sme mali mať na prestup takmer polhodinu, ale predtým je výluka. Znamená to dlhú cestu autobusom a meškanie, takže vo Zvolene máte namiesto polhodiny dve minúty a len rýchlo prebehnete z jedného vlaku do druhého. Ak v ňom nie je automat, opäť si nič na jedenie ani pitie nekúpite. A klíma tiež nefunguje.Pokojne sa vám teda môže stať, že keď po druhej poobede vystúpite v Bratislave, stále ste sa naozaj nemali kde najesť a, čo je aj bez nefunkčnej klimatizácie horšie, ani napiť. A ešte to aj trvalo šesť a pol hodiny. Čiže taký je život. Vďaka výluke som videl obce ako Rimavská Seč alebo Hajnáčka, o ktorých pravdepodobne ani netušíte. Dlhodobo som si absolútne istý, že nie severovýchodné Slovensko, nie Kysuce, ale práve táto oblasť je na tom na Slovensku najhoršie.Totižto: aký rozvoj a ako, keď maďarská strana nie je ani len v parlamente, nie ešte vo vláde? Načo rozvoj, keď spádová oblasť je aj tak logicky Maďarsko? A načo rozvoj, keď z toho nie sú hlasy?
