Spisovateľka Vanda Rozenbergová v článku o archetype prsteňa ako pomyselnom ihrisku našich túžob a snov spomína aj mýtus o Gygesovom prsteni z Platónovej Ústavy. Pastier Gyges má prsteň, ktorý mu zaručuje neviditeľnosť. Magickú moc však zneužíva na klamstvá a podvody, až napokon vraždou získava kráľovský trón. Po načrtnutí príbehu sa začína filozofická debata, v ktorej Sokratov partner v debate, Glaukón, otvára otázku, či by pokušeniu zneužiť takúto moc podľahol každý. Sokrates však vyjadruje presvedčenie, že dobrý človek by prsteň, a teda „neviditeľnosť“ nezneužil.
Článok pokračuje pod video reklamou
Je skvelé, že autorka pripomenula aj tento mýtus (dobre známy profesionálnym filozofom), pretože je viac než len odkazom na dejiny filozofie a myšlienkový vývoj. Môže byť inšpiráciou pre uvažovanie aj v dnešnom politickom a spoločenskom kontexte, ako aj pre osobnú hodnotovú reflexiu. Ba dokonca môže inšpirovať aj k témam v kontexte dnešnej digitálnej doby vrátane – nech to znie akokoľvek prekvapujúco - kontextu sociálnych sietí. Dovolím si aspoň stručne nadviazať na úvahu o Gygesovom príbehu. Historicky bol Gyges v siedmom storočí pred naším letopočtom vládcom starovekej Lýdie. K moci sa dostal zavraždením kráľa Kandaula. Založil novú dynastiu a Lýdiu priviedol k rozkvetu. S jeho menom sa spája razenie prvých mincí v dejinách. Zahynul v boji s kočovným kmeňom Kimerov. Ako to pri mnohých dávnych príbehoch býva, z historického príbehu sa napokon stal aj mýtus. Avšak mýtus, ktorý ovplyvnil vývoj filozofického myslenia až podnes. Mýtus o Gygesovi, ako ho predkladá Platón v Druhej knihe Ústavy, a nasledujúci Glaukónov myšlienkový experiment a dialóg so Sokratom otvorili otázky, ktoré sú významné podnes: otázky súvisiace s ľudskou prirodzenosťou, etikou a zodpovednosťou. Platón súhlasí, že by sme mali konať to, čo je v našom najlepšom záujme, avšak zároveň trvá na tom, že nakoniec je vždy v našom záujme (v záujme nás ako individuálnych bytostí a napokon aj v záujme spoločnosti) konať to, čo je spravodlivé a morálne správne. Sokratov (a Platónov) filozofický a etický étos je étos hlboko vnútorný. Mýtus o Gygesovi a jeho prsteni patrí k najvýznamnejším filozofickým obrazom o ľudskej morálke. Mal zásadný vplyv na vývoj filozofických debát, najmä v oblasti etiky a politickej filozofie. Podnietil otázku o ľudskej povahe a o tom, čo v skutočnosti motivuje morálne konanie. Či je to vnútorná, osvojená etika a prirodzená spravodlivosť, alebo strach zo sankcií, túžba po odmene či tlak očakávaní zo strany druhých. Podobne podnietil otázky o zneužívaní moci a uvažovanie o nutnom prepojení moci a zodpovednosti. V skutočnosti má však príbeh o Gygesovi niekoľko verzií a každá má svoje nadčasové odkazy. Popri Platónovej mýtickej verzii najznámejšiu nájdeme u historika a filozofa dejín Herodota, ktorého Cicero nazval „otcom dejepisu“. V diele Dejiny Herodotos pracuje s Gygesovým príbehom racionálne, bez akýchkoľvek magických či nadprirodzených prvkov. Herodotos týmto príbehom vysvetľuje mocenské zmeny v Lýdskom kráľovstve. No Platón príbeh či námet známy z Herodotových Dejín prepracoval a zasadil do kontextu spravodlivosti. Otvoril tak aj otázku motívov morálneho a spravodlivého konania. Inšpiruje pre ďalšie reflexie, myslenie a konanie. Nabáda k premýšľaniu o našich vlastných hodnotách, konaní a postojoch. V neposlednom rade aj o vzťahu moci a zodpovednosti. Gygesov mýtus ponúka inšpirácie dokonca aj v kontexte dnešnej digitálnej doby. Pretože falošný pocit anonymity na internete u mnohých vzbudzuje ilúziu správania bez následkov. Aj o tom je uvedený mýtus a následný myšlienkový experiment: pocit neviditeľnosti (zázračný prsteň) vedie Gygesa k odhodeniu zábran a k neetickému, nezodpovednému a nespravodlivému konaniu. Pocit neviditeľnosti za displejom počítača či mobilu vedie mnohých k odhodeniu zábran a správaniu bez morálky a zodpovednosti. Rolu v tom hrá tzv. efekt toxického odbrzdenia. Pocit anonymity a „neviditeľnosti“, pocit imaginárnosti (falošný pocit, že v online priestore neplatia etické pravidlá, že je to akoby len hra) a minimalizovanie rešpektu a slušnosti v komunikácii. Tento efekt vedie mnohých k opusteniu zábran a prekročeniu hraníc. Čo vedie trollov k agresívnemu trollovaniu? Akú rolu v tom hrá absencia morálky? Konali by tí, čo trollujú, rovnako aj tvárou v tvár tým, ktorých takto zámerne provokujú, znevažujú a urážajú? Tí, čo spoza „neviditeľného“ displeja šíria nenávisť a beztrestne urážajú konkrétnych ľudí alebo skupiny, konali by rovnako aj zoči-voči tým konkrétnym ľuďom? Iste, v tzv. politických diskusiách vidíme takéto správanie priveľmi často. Nejde však len o takéto „diskusie“. A nejde len o nejakých náckov, extrémistov, dezinfo či konšpirátorov, ktorí v dnešných časoch vidia nevídanú príležitosť prejaviť sa. Pretože bez publika by toho veľa nedosiahli. Platón prostredníctvom Sokrata posúva pozornosť a uvažovanie čitateľa k nadčasovému odkazu: vždy sa správať spravodlivo, a teda cnostne, morálne a zodpovedne. Tak v individuálnom živote a bežných sociálnych vzťahoch, ako aj v kontexte politiky a politickej moci. Ak je archetyp prsteňa „krásnym a sentimentálnym pomyselným ihriskom vlastných túžob a snov, ohraničený plotom, ktorý životu dáva formu a disciplínu“ (V. R.), potom mýtus o Gygesovi a jeho zázračnom prsteni, myšlienkový experiment a sokratovský dialóg v Platónovej Ústave (popri tom, že otvárajú otázku o motiváciách morálneho konania) ukazujú, prečo sú potrebné limity dané morálkou, spravodlivosťou a zodpovednosťou. A aké dôsledky môže mať opustenie týchto limít a hodnôt. A v kontexte modernej doby v neposlednom rade tiež, aké dôsledky môže mať toxické odbrzdenie, či už spoza displeja a klávesnice, alebo vo svetle reflektorov a politickej moci.
