"Ak by nám skutočne záležalo na zlepšovaní situácie, očakávala by som od ministerstva práce a školstva, že budú pracovať na zavádzaní programu raňajok v našich školách," hovorí analytička z Centra vzdelávacích analýz MICHAELA BEDNÁRIK o novom vládnom zákone ministra práce Erika Tomáša, ktorý má trestať záškoláctvo detí odobratím prídavkov na deti.
Článok pokračuje pod video reklamou
V rozhovore sa dozviete:
Prečo najchudobnejšie deti vymeškávajú toľko zo školy? Prečo slovenské školstvo nedokáže vzdelávať chudobné deti?Čo by pomohlo riešiť záškoláctvo?Ako je možné, že k iniciatíve ministra práce sa pridal komisár pre deti aj minister školstva? Aký bude mať efekt odoberania prídavkov na deti pre už teraz hladné chudobné deti? Prečo sprísňujú systém, keď už dnes môže dávky spravovať za rodičov obec? Pomôže vôbec tento zákon niekomu?
Ono to znie ľuďom na prvú možno dobre. Ak rodičom pohrozíme odobratím dávok, rodičia pošlú deti do školy. Lenže ono to také jednoduché nie je.Presne tak. Je trošku zarážajúce, že v 21. storočí, keď máme neobmedzený prístup k informáciám a zistenia z iných krajín ukazujú, že toto nie je tá cesta, že sa chceme touto cestou vybrať. Ukazuje sa, že z krátkodobého hľadiska to môže ako nástroj strachu fungovať, najmä ak je súbežne s tým poskytovaná nejaká podpora, čo nie je prípad tohto návrhu.Zároveň hrozí, že takýto prístup dopadne najviac na najnúdznejšie rodiny. Čiže tie rodiny, ktoré už dnes majú problém zabezpečiť základné potreby svojich detí, či už jedlo, oblečenie, lístky na autobus. Čelia mnohým bariéram v prístupe k vzdelávaniu. Hrozí, že ich situácia bude ešte horšia a u nich môže mať tento prístup úplne opačný efekt - školská dochádzka sa v ich prípade môže ešte zhoršiť.Pretože budú mať ešte menej peňazí v rodine?Presne tak.Je to naozaj tak, že najviac vymeškaných hodín majú najchudobnejšie okresy na Slovensku?Áno. Sme krajinou, ktorá trpí veľkými regionálnymi rozdielmi. Počet ospravedlnených vymeškaných hodín je v Košickom kraji dvojnásobne vyšší oproti Bratislavskému. V prípade neospravedlnených hodín sú tiež rozdiely významné. Kým v Bratislave je to v priemere jedna neospravedlnená hodina na žiaka, tak v niektorých okresoch Košického, Banskobystrického alebo Prešovského kraja je to v priemere šesťdesiat hodín na žiaka. V niektorých školách tie čísla dosahujú až stovky vymeškaných hodín.Ide teda o okresy, kde sú vylúčené rómske komunity? Áno, sú to okresy, kde sa koncentruje obyvateľstvo chudobnejšie a s nižším vzdelaním.Prečo deti z týchto chudobných rodín neprídu do školy? Mne napadol jeden ako úplne prvý. Mnohé rómske osady sú z historických dôvodov niekoľko kilometrov za obcou. Aj veľmi malé deti kráčajú aj v hroznom počasí tri kilometre peši popri ceste bez chodníkov. Už len tá fyzická bariéra je obrovská a oveľa väčšia, ako má majorita. Môže to byť jeden z dôvodov? Určite áno, aj keď ministerský návrh s takouto prekážkou vôbec nepočíta a nezamýšľa sa nad ňou. Na Slovensku neexistujú výskumy, ktoré by mapovali príčiny vymeškávania u detí v slovenských školách. Zahraničné výskumy ale poukazujú presne na tento typ bariér pri deťoch zo sociálne znevýhodneného prostredia. Sú to infraštruktúrne bariéry súvisiace s dopravou. Na základe údajov z ostatného atlasu rómskych komunít vieme, že okolo päťdesiat rómskych osídlení je vzdialených od škôl v priemere tri a pol kilometra. V prípade materských škôl je to niekedy až päť kilometrov. Nielenže do týchto miest nechodia autobusy, ale niekedy popri cestách vlastne nie sú postavené ani chodníky a deti sú vystavené veľmi nebezpečným situáciám pri dochádzaní do školy.Čo sú ďalšie faktory?Zahraničné štúdie ukazujú to, čo uvádzajú aj samotné deti, keď sa ich v rôznych zisťovaniach pýtajú na dôvody, prečo neboli v škole. Najčastejšie uvádzajú, že boli choré. Čiže sú to aj zdravotné problémy, ktoré sú vo vylúčených komunitách vzhľadom na nedostupnú zdravotnú starostlivosť ešte vypuklejšie. Jedným z dôvodov, prečo deti nechodia do školy, je aj to, že sa tam necítia dobre. Že majú pocit, že do tej školy nepatria alebo že ich škola nebaví. Čiže ak obsah vzdelávania nie je relevantný pre ich život.Ešte mi napadla taká praktická vec. Sú noci, keď sa deti v chatrčkách nevyspia. V zime, keď rodičia musia prikladať, aby neumrzli. Alebo sa musia postarať o súrodencov, keď rodič ide na nejakú fušku, aby si vôbec zarobili na jedlo. Tých príčin je veľa.Samozrejme. Situácia rodín žijúcich v generačnej chudobe je mimoriadne komplikovaná a tristná. Vieme z lokálnych výskumov vo vylúčených komunitách, že dievčatá sa často musia starať o svojich mladších súrodencov. Chlapci sa zase podieľajú na zabezpečovaní príjmov pre domácnosť. Sú tam dopravné bariéry a to súvisí ešte s mnohými ďalšími aspektmi nášho vzdelávania a našich škôl. Ak sa bavíme o tom, že deti sa necítia dobre v našich školách alebo práve tieto deti sa tam nemusia cítiť prijaté, tak to súvisí napríklad aj s rómskym jazykom. Stále máme v školách túto tému systémovo nepodchytenú a deti prichádzajú do prostredia, kde im nikto nerozumie a nikto nehovorí ich materinským jazykom.Existuje nejaký slovenský alebo európsky príklad skutočného riešenia?Poviem najprv také všeobecné odporúčania, ktoré vyplývajú z poslednej štúdie OECD, a potom aj ilustrujem na konkrétnom príklade jednej zo slovenských škôl. Keď sa chce, naozaj sa to dá.Absolútne kľúčová je podpora, až potom sankcie. Vymeškávanie, či už ospravedlnené alebo neospravedlnené, je kolektívnou zodpovednosťou a nie individuálnym zlyhaním dieťaťa alebo rodiča. Faktory, ktoré môžu negatívne ovplyvňovať školskú dochádzku, sú rôzne - samotné prostredie školy, nefunkčný systém zdravotníctva alebo sociálnych služieb. A potom sú to národné politiky. Náš systém je v prvom rade plný represie. Riaditelia alebo učitelia môžu napomínať žiakov. Môžu udeľovať pokarhanie triednym učiteľom, riaditeľom. Môžu deti posielať na komisionálne skúšky, potom ich môžu nechať opakovať ročník. A potom plynie zákonná lehota - pätnásť hodín v mesiaci alebo šesťdesiat hodín za polrok - keď sú školy povinné začať spoluprácu so sociálnou kuratelou. V našom systéme sa nachádzajú aj nástroje podpory, ale problém sa skrýva v detailoch a je v tom, že tie nástroje sú nedotiahnuté a častokrát nefungujú dobre. Nedostávajú sa k deťom, ktoré ich potrebujú, alebo ich školy nevyužívajú z rôznych dôvodov.(zdroj: Zuzana Kovačič Hanzelová, Tomáš Rybár)
