Autorka je scenáristka a spisovateľkaHorúčava ako v predsieni pekla, ale lietadlo do Atén je plné. Sme súčasťou letného sťahovania národov, aby sme kráčali rozvalinami, ktoré predstavujú európsky domov.
Článok pokračuje pod video reklamou
V 19. storočí sa Európa prebudila do horúčky sebaobjavovania. Dvadsať rokov pred Štúrovým urputným nástojením, že sme národ, sa prebudili aj Gréci. Tiež potrebovali ontologické opodstatnenie, načiahnuť sa za veľkým mýtom.My sme načreli do Veľkej Moravy, Gréci o tisícročie hlbšie. Atény boli vtedy iba dedinou so 4000 obyvateľmi, prevažne roľníkmi škvarenými na vyprahnutej kamenistej zemi neľútostným slnkom.Dnes má metropolitná oblasť Atén okolo štyroch miliónov obyvateľov, pričom takmer 40 percent občanov žije v hlavnom meste, kde ich antické torzá neustále konfrontujú s banálnosťou prítomnosti.Míňame domorodca, ktorý pod Akropolou kŕmi mačky. Odkiaľ ste? Zo Slovenska. Á, susedia, usmeje sa. Až natoľko sa líšime od Američanov a Kanaďanov? Čašníčka prevráti oči. Keď príde celá skupina, musíme užiť tabletky na bolesť hlavy.Na Akropole nehľadáme ani tak pravdu o minulosti, ako útechu z prítomnosti. Chceme uveriť, že aj my prežijeme, ako torzá týchto krásnych sôch. Ale ako, keď na rozdiel od dávnych ľudí netesáme svoj svet do mramoru, ale do efemérneho vesmíru jednotiek a núl?Naše servery, cloudové úložiská a optické káble sú závislé od nepretržitého toku elektriny a chladenia. Bez prúdu je internet len kus taveného kremíka, plastu a medi. Gréci pretvorili symboly presahujúce racionalitu do hmatateľného kánonu, stále ho vieme ohmatať, hoci pôvodný myšlienkový svet odumrel.My sublimujeme do éteru. Naša najväčšia katedrála, náš najrozsiahlejší polis, je virtuálny svet. Vedeli ste, že na virtuálnom cintoríne viete zaplatiť za zapálenie virtuálnej sviečky?Ak nastane kolaps technogénnej štruktúry, archeológovia budú čeliť desivej prázdnote. Naša prítomnosť sa bude javiť ako doba tmy, éra bez písma, bez stôp. Naša kolektívna pamäť, všetka tá digitalizovaná múdrosť, literatúra, umenie, ale aj miliardy banálnych svedectiev o našich každodenných životoch, zmiznú.Sme prvou civilizáciou, ktorej dedičstvo sa nedá vykopať zo zeme, alebo možno dá, veď všetky tie hory plastového odpadu budú raz svedčiť o našich hodnotách. Našou jedinou stopou bude nerecyklovateľná stopa konzumu.Ešte pred storočím sme považovali za potrebné stavať paláce knižniciam, univerzitám a múzeám, v parkoch busty spisovateľov a mramorové lavičky; dnes mestské zastupiteľstvo puká pýchou, ak pozametá ulicu a rozloží k záhonu s hmyzím domčekom železné skladacie stoličky.Budúci archeológovia preosejú prach našich asfaltiek a nenájdu ani kostru chrámu. Žiadne zlomky nádhery, iba fragmenty úžitkových krabíc z betónu a plechu; táto monumentálna absencia formy bude našou najpravdivejšou charakteristikou.
