Autorka je historička umenia.Zaujímal ju dážď, sneh, klíčenie, vrstvenie šupín zrejúcich plodov, ich praskanie, narastanie stvolov. Fenomény, ktoré si málokto dovolí vyjadriť sochou. Ale Maria Bartuszová (1936, Praha – 1996, Košice), tvoriaca ďaleko od centier výtvarného diania, sa odvážila.
Článok pokračuje pod video reklamou
Nemodelovala hlinu, ani nesekala kameň. Sadru nalievala do gumených balónov a nechala ju stvrdnúť do okrúhlych foriem, preväzovala ich ešte ako mäkké, aby poukázala na jej tvárnosť. Majstrovským spôsobom násobila odlievanie, čím vytvárala vrstvy krehkých škrupín kompozícií ovoidných tvarov.Rezignovala na dotyk ruky i na farbu. Biele kompozície, ktoré vytvorila, akoby nepatrili jej, ale boli súčasťou prírody, toho segmentu, ktorý vnímame ako samozrejmosť. Upriamila svoju pozornosť tam, kde ostatní nevideli nič zaujímavé. Vieme, že dážď padá, aký má tvar kvapka vody, že zrno klíči, že škrupina vajíčka puká pri liahnutí, že hlina alebo sadra mení tvar, keď ju zovrú kamene… Ona tieto procesy dokázala sochársky zachytiť. A povýšila ich na zázrak umenia.Kompozície biomorfných tvarov našli uznanie a obdiv rovnako u odborníkov, ako aj u divákov, ktorí hľadajú vo výtvarnom umení harmóniu a krásu.Študovala keramiku, cítila sa ako sochárkaMaria Bartuszová, za slobodna Vnoučková, pochádzala z Prahy, kde aj študovala na Vysokej škole umeleckého priemyslu, odbor keramika. Po svadbe so sochárom Jurajom Bartuszom (1961) krátko pobudla v jeho rodnom Kameníne, kým sa rodina presťahovala do Košíc.
