Autor je bývalý minister financií a prezident MESA 10Keďže práve uplynulo dvadsať rokov, odkedy sa Robert Fico prvýkrát dostal k moci, a keďže je s krátkymi prestávkami pri moci doteraz, nedá sa veľmi písať o inom ako o výsledkoch a dedičstve posledných dvoch desaťročí.

Článok pokračuje pod video reklamou

Odborníci aj dáta sa zhodujú na tom, že ide o dvadsať rokov premrhaných príležitostí. Na tom, že žiadny iný politik v slovenskej histórii nemal (a zrejme už ani nebude mať) toľko moci, vplyvu a príležitostí zlepšiť situáciu v krajine, modernizovať ju, urobiť ju lepšou, konkurencieschopnejšou, prosperujúcejšou, bezpečnejšou a rešpektovanejšou. Teda krajinou, ktorá by sa životnou úrovňou a kvalitou života neustále približovala k vyspelým, západným krajinám. Už som o tom písal, ale musím to zopakovať, lebo v kontexte hodnotenia dvadsiateho výročia prvého nástupu Fica k moci to považujem za zásadne dôležité. Od polovice roka 2006 až doteraz, teda už dvadsať rokov, zažíva Slovensko éru Roberta Fica, hoci formálne bol predsedom vlády „len“ trinásť rokov a reálne vládol pätnásť rokov (keďže dva roky bol Medvedevom Peter Pellegrini). Tých päť rokov, keď reálne nevládol, sa museli jeho politickí oponenti vo vláde boriť s dôsledkami svetovej ekonomickej krízy, krízy eurozóny a gréckej krízy, pandémie, vojny na Ukrajine a energetickej krízy. A za chrbtom mali Fica ako lídra všetkého schopnej a ničoho sa neštítiacej opozície. Takže z týchto dôvodov, ale aj zo subjektívnych dôvodov vlastnej rozhádanosti, nejednotnosti a neschopnosti neboli tieto vlády vedené Radičovou, Matovičom, Hegerom a Ódorom schopné ani len dovládnuť dve celé funkčné obdobia, nieto ešte otočiť Ficovými vládami zle nasmerovaný vývoj krajiny. Aby sme si uvedomili, prečo sme dnes tam, kde sme, a ako veľmi dve desaťročia éry Roberta Fica ovplyvnili Slovensko, treba ich porovnať s predchádzajúcimi érami v novodobých (česko)slovenských dejinách. Začnime v roku 1948, keď malo Československo vyššiu ekonomickú úroveň ako Rakúsko. Prišiel však komunistický režim, ktorý trval 40 rokov a na konci ktorého bola naša (československá) ekonomická úroveň polovičná oproti rakúskej. Potom sme mali krátku, trojročnú československú éru prvej etapy postkomunistickej transformácie (1989 až 1992), keď sme sa najmä vďaka príslušnosti k spoločnému štátu vyhli chaosu spontánnej transformácie tak, ako ju zažili napríklad Rumunsko, Bulharsko, Ukrajina či Moldavsko. Nasledovalo šesť rokov éry Vladimíra Mečiara (1992 až 1998), obdobia budovania základov samostatného štátu, ale aj medzinárodnej izolácie, zneužívania moci, systémovej korupcie a narastajúcich ekonomických problémov. A potom osem rokov éry Mikuláša Dzurindu (1998 až 2006), obdobia úspešného dobiehania integračného manka a radikálnych reforiem, ktoré urobili zo Slovenska svojho času najrýchlejšie rastúcu ekonomiku v Európe. Vyššie uvedené éry môžeme rozdeliť na dve skupiny. Prvú tvoria obdobia, počas ktorých sa vlády snažia krajinu modernizovať, zlepšovať fungovanie inštitúcií, vytvárať predpoklady na rast prosperity, konkurencieschopnosti, bezpečnosti, životnej úrovne a kvality života. Inak povedané, vlády, ktoré konajú vo verejnom záujme. Druhú skupinu tvoria vlády, ktoré to nerobia - buď konajú priamo v rozpore s vyššie uvedeným verejným záujmom, alebo prinajmenšom nerobia nič, alebo takmer nič, aby sa tento verejný záujem napĺňal. V tomto zmysle môžeme konštatovať, že za posledných takmer osemdesiat rokov (78) novodobých slovenských dejín sme zažili len jedenásť rokov vlád, ktoré dokázali robiť takú politiku, ktorá jednoznačne posúvala krajinu vpred. Pre spravodlivosť treba k týmto vládam pripočítať ešte päť rokov vlád Ivety Radičovej, Igora Matoviča, Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora, ktoré mali vôľu konať a aj konali vo verejnom záujme, z vyššie uvedených dôvodov však nedokázali celkové smerovanie krajiny zvrátiť. K hodnoteniu jednotlivých vlád treba ešte dodať jednu metodologickú poznámku k zotrvačnosti ekonomického vývoja a integračných procesov. Slovensko vstúpilo do schengenského priestoru v roku 2007 a do eurozóny v roku 2009, teda za Ficovej vlády a Ficovej éry. Navyše, aj najvyšší ekonomický rast v Európe (10,7 percenta) sme mali počas prvého celého roka vládnutia prvej Ficovej vlády. Vôbec to však neznamená, že táto vláda bola kompetentná, zodpovedná a konala vo verejnom záujme. Nie, mala len šťastie, že zdedila po druhej vláde Mikuláša Dzurindu reformami naštartovanú ekonomiku a rozbehnuté integračné procesy. Takže už dvadsať rokov máme éru Roberta Fica a zdá sa, že ju budeme mať prinajmenšom dvadsaťjeden rokov. Minulotýždňové hlasovanie o dôvere vlády ukázalo, že príťažlivosť a lukratívnosť vládneho koryta je omnoho silnejšia ako zjavné a neskrývané silné vnútorné koaličné spory a animozity. Nič na tom nezmení ani júlové referendum, keďže s pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote nedosiahne potrebnú účasť. A navyše, obávam sa, že stav krajiny je taký zlý a doterajšia pripravenosť opozície na dosiahnutie takého volebného výsledku, ktorý by umožnil túto situáciu zvrátiť a Slovensko „presmerovať“, taká nedostatočná, že prípadné skrátenie Ficovho volebného obdobia by skutočnému riešeniu nemuselo pomôcť. Inak povedané, mám čoraz silnejšie presvedčenie, že opozícia ten jeden rok na prípravu potrebuje viac ako dnešná vládna koalícia. Nielen na to, aby vyhrala voľby, ale aj na to, aby ich vyhrala tak, aby bola schopná nielen nakrátko prerušiť, ale definitívne ukončiť éru Roberta Fica. Aby po chujavskom „Dni škaredom“ mohol naozaj prísť aj „Deň pekný“.