„Pravidlo odložiť vec hneď po použití na svoje miesto u mňa nefunguje. Na to by som musela byť prítomná v hlave, a to sa nedeje. Veľmi sa snažím, zakaždým sa pochválim, keď sa mi to podarí, ale zväčša to prosto nejde,“ hovorí 28-ročná Olívia Guráňová.
Článok pokračuje pod video reklamou
Keď sa po celom dni večer rozhliadne po svojom byte, neraz vidí dvadsať vytiahnutých pohárov, byt je chaotický, neporiadok pribúda. Jej mozog je však taký zahltený, že nevie, čo upratať skôr.Vypratá bielizeň čaká v práčke už niekoľko dní, v mikrovlnke je jedlo, ktoré si ohrievala včera večer a zabudla ho zjesť. Keď vykladá nákup, zisťuje, že kúpila presne to isté, čo už doma má. To, čo jej v špajzi chýba, chýba naďalej.Pocit, že je „iná“ ako ostatní, sa v nej pravidelne prebúdzal už odmalička. Až keď jej pred tromi rokmi diagnostikovali ADHD a zistila, že jej mozog funguje inak a nenesie za to žiadnu vinu, pocítila úľavu.„Konečne viem, že nie som vadná. Kým u chlapcov je ADHD hlučné a hneď viditeľné, my dievčatá máme tendenciu to maskovať, chceme byť tie dobré a poslušné,“ hovorí Olívia o dôvodoch, prečo počas života dlho vedome potláčala možnosť, že by sa porucha pozornosti mohla týkať aj jej.Až s odstupom času a postupným spájaním súvislostí zisťovala, koľko momentov z jej doterajšieho života – či už išlo o nadväzovanie vzťahov, závislosti, hospodárenie s peniazmi alebo to, akým spôsobom pracovala, súviselo s ADHD.
