Sú priateľstvá kvír mužov a žien v niečom špeciálne? Vo filme Nepela vidíme dojemné spojenectvo medzi Ondrejom Nepelom a krasokorčuliarkou Hankou Maškovou a čosi podobné aj medzi postavami v seriálovom megahite Heated Rivalry (HBO Max).
Článok pokračuje pod video reklamou
Sú tieto priateľstvá filmové stereotypy? Alebo majú reálny základ?GREGOR VALENTOVIČ je režisér a Nepela je jeho prvý celovečerný film. Vyštudoval produkciu a réžiu hraných filmov na VŠMU, študoval aj v Prahe a v Lisabone a tri roky žil v Portugalsku. Moderátorka podcastu Ľudskosť Barbora Mareková sa s ním rozprávala o tom, čo ho upútalo na Nepelovi a aké má na film odozvy.Rozoberú aj, prečo sa seriál Heated Rivalry páči ženám a prečo sú mnohí heterosexuálni muži z neho v rozpakoch.Pred pár mesiacmi ti vyšiel film Nepela a v rozhovoroch si spomínal, že čakáš aj nejaké negatívne reakcie. Ako to dopadlo?Dopadlo to nadmieru pozitívne. Asi som očakával aj nejaké negatívnejšie reakcie, možno z konzervatívnejšej časti spoločenského spektra, keďže som si predsa len dovolil odhaliť časť identity Ondreja Nepelu, ktorá bola kvír. A naša spoločnosť, či už slovenská, alebo globálna je dosť polarizovaná, čo sa týka rôznych tém a čo sa týka kvír tém, tak asi jedna z najpolarizovanejších.Preto som čakal, že možno niekto zareaguje podráždene, že sa snažím v úvodzovkách dehonestovať nášho národného hrdinu. No bol som príjemne prekvapený, že sme dostávali viac-menej pozitívne reakcie. Musím sa priznať, že ma prekvapila recenzia v denníku Postoj, ktorý čítam, aby som mal viacero zdrojov. Posledná veta recenzie pani novinárky Čobejovej totiž bola, že to nie je LGBT propaganda. Samozrejme, do istej miery je to úsmevné, lebo viem, že mnohé veci tento denník za LGBT propagandu považuje a ja s tým hlboko nesúhlasím. Ale aj cez túto redakciu náš film prešiel celkom úspešne.Celkovo boli reakcie super, asi nadmieru, aj od širokého publika. Potom, keď sa film dostal na streamovaciu platformu Netflix, dostalo sa k nemu viac ľudí, ktorí nemali potrebu vidieť ho v kine, a tam boli reakcie trošku horšie. Občas mali aj homofóbny charakter, no stále to nebolo nič, čo by mi dokázalo pokaziť dojem z celkovej recepcie slovenského diváctva. Takže nakoniec bolo všetko dobré.Aké to bolo nakrúcať film a nevedieť, aké budú reakcie?Myslím si, že režisér či režisérka musia ísť do filmu so svojou vlastnou silnou víziou a nemôžu nad tým príliš rozmýšľať, ako sa film prijme, lebo by sa z toho zbláznili. Celovečerný film sa často robí päť až sedem rokov, čiže je to naozaj dlhá doba. A musíte sa sústrediť na 147 procesov, ktoré sa dejú naraz. Jedným z nich je aj rozmýšľanie nad tým, ako film ľudia prijmú. Ale musíte veriť svojej vízii, svojej idei.Samozrejme, keď vidíte, že ľudia okolo vás s tým nejakým spôsobom súznejú a už priamo na pľaci a potom v strižni z nich nejaké pocity dostávate, tak to už je istý lakmusový papierik toho, ako si myslíte, že film môže nakoniec prijať aj ten v úvodzovkách bežný divák. A v podstate sa to nakoniec potvrdilo, mali sme dobrý pocit v strižni a napokon aj po kinodistribúcii.Ako naň reagujú kvír ľudia, s ktorými si sa rozprával?To je pre mňa asi najdôležitejšia časť toho, prečo som ten film vôbec robil. Reagujú naň — opäť nechcem hovoriť iba dobré veci, ale prečo nie — veľmi dobre. Reagujú emocionálne. Mal som viaceré reakcie, ktoré ma dojali. Bola tam napríklad reakcia staršieho pána, možno po sedemdesiatpäťke, ktorého som stretol v Česku na festivale. Prišiel za mnou po filme takmer v slzách a povedal, že konečne sa aj on videl zastúpený v česko-slovenskom filme. Mám z toho ešte aj teraz hrču v hrdle.A potom sme dostali veľmi veľa správ od ľudí nielen z Bratislavy, ale z celého Slovenska. Dostali sme správu od chlapca z Oravy, ktorý nám napísal, že to preňho bola forma coming outu pred rodičmi. Zobral ich na ten film a nakoniec po ňom všetci spolu plakali, aj s rodičmi. Nevymýšľam si. Takýchto správ som dostal možno sto, rôznych, o tom, čo to pre ľudí znamenalo.Nakoniec celá ťarcha výroby toho filmu, lebo je to náročný proces, nejakým spôsobom prebolela vďaka tomu, čo sme cítili počas nej. Akoby to vyvážilo stratu energie, ktorú sme do toho dali. A myslím, že to dokonca prevážilo.Prečo si chcel ukázať práve Nepelov príbeh?Ja som veľký fanúšik krasokorčuľovania. Od malička som ho sledoval so sestrou. Som narodený v 90. rokoch, takže prvé súťaže, na ktoré si pamätám, boli možno koncom 90. rokov a potom začiatkom rokov 2000, tie olympiády a tak. Chcel by som spomenúť Pľuščenka a Jagudina, ale sú to Rusi. Nemôžem však spochybňovať ich kvality, aj keď dnes sú, bohužiaľ, politicky úplne vychýlení.Ale späť k téme. Krasokorčuľovanie som mal vždy veľmi rád. Myslím si, že tam bolo spojenie dvoch vecí, ktoré milujem dodnes, šport a umenie. K týmto dvom veciam som bol v rodine vedený dosť silno. Hlavne k umeniu, pretože môj otec je muzikológ a hudba, najmä klasická, bola u nás prítomná od malička. V našej obývačke sa spieval Monteverdiho skladby. Môj otec a jeho kamaráti tam u nás večer spievali a my sme to ako deti počúvali. Takže tým chcem povedať, že umenie bolo u nás vždy veľmi prítomné.A zároveň aj šport. Otec ma brával hrávať tenis. Hral som ho do vyššieho veku, takže aj to tam bolo. Krasokorčuľovanie je jeden z mála športov, ktoré snúbia vysokú fyzickú zdatnosť s umeleckým prejavom. Máme, samozrejme, ešte modernú gymnastiku a možno pár ďalších, ale je len minimum športov, v ktorých má významnú časť aj umelecký prejav. To ma vždy fascinovalo. Je to inak aj forma môjho oddychu. Keď ľudia pozerajú Ružu pre nevestu, ja si zapnem majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní 2001. Prečo 2001?To som si teraz vymyslel. Chcel som tým povedať, že si zapnem archívne súťaže. Mňa to proste strašne baví a analyzujem to. Aká bola vtedy úroveň a ako sa vtedy hodnotilo, lebo vtedy sa hodnotilo inak, ako sa hodnotí dnes, a tak ďalej.Ale späť k téme. Ďalej tam, samozrejme, bolo aj to, že meno Ondreja Nepelu v našej spoločnosti nejakým spôsobom rezonovalo. Je po ňom pomenovaný zimný štadión. Mnoho ľudí si dodnes myslí, že to bol hokejista. Mýlia si ho s Dzurillom a tak ďalej. Okolo toho štadióna som však občas chodil a tak som sa spýtal rodičov, kto ten Ondrej Nepela bol. A to ma ako malého proste zaujímalo, tak som o ňom začal čítať viac a viac a pozrel som si nejaké dokumentárne filmy.Ale až v roku 2019, keď ma oslovila moja kamarátka, dokumentárna režisérka Ivana Hucíková — chcela so mnou urobiť dokument o jeho živote po odchode z Československa — sme sa tým začali zaoberať. Potom sme však veľmi rýchlo zistili, že ten film už je vo vývojovom štádiu na Audiovizuálnom fonde, že už dostali nejaké prostriedky. Tak sme to akoby zastavili, ale ja som už bol niekoľko mesiacov ponorený do príbehu Ondreja Nepelu. Bolo pre mňa veľmi ťažké povedať si, že sa ním už nejdem zaoberať.Jednoducho ten príbeh ma ťahal viac a viac a Ondrej Nepela bol pre mňa taká zaujímavá historická postava, že som v ňom cítil nejakú zvláštnu melanchóliu. A keďže som dosť melancholický človek, na nejakej úrovni som sa s ním spojil.Cítil som afinitu k jeho postave a jeho príbehu. Čím viac som o ňom čítal a viac a viac ho dekódoval, prišiel som na to, že to bol kvír človek, ktorý nemohol žiť tak, ako chcel. To je vlastne tragédia. A je to jednak fascinujúci príbeh a jednak som sa s tým jeho príbehom do istej miery stotožnil.Ja teda nie som žiadna hviezda, ale na nejakej ľudskej úrovni som mal pocit, že mu rozumiem a že by som mohol mať tú šancu skúsiť ten príbeh urobiť. Ale, samozrejme, keď som v roku 2020 začal písať ten scenár, bol som rok po absolvovaní Vysokej škole múzických umení, a v živote by som si nepomyslel, že reálne dôjde k tomu, že tu dnes budeme sedieť a baviť sa o tom, že ten film som naozaj aj spravil.Lebo veľmi veľa ľudí má sen spraviť nejaký film, ale je to taký strašne náročný proces — zohnať peniaze, nájsť producenta a producentku, ktorí vám ako začínajúcemu režisérovi veria. Myslel som si, že to robím akoby pre seba, vo voľnom čase. A nakoniec som rád, že som vydržal.Povedal si, že Nepela ťa zaujal už keď si bol dieťa. Obaja ste kvír muži. Do akej miery ti rezonovala práve jeho kvír identita? Myslím si, že na tejto úrovni som vtedy vôbec necítil. Ja osobne som sa ako kvír cítil vlastne až od 16 rokov. Možno tam spätne boli nejaké znaky, ktoré som dešifroval neskôr, ale myslím si, že som s nimi súznel na veľmi, veľmi podvedomej úrovni. Bola tam nejaká jemnosť, nejaká krehkosť, ktorá ma na ňom ťahala a možno som tú krehkosť vedel aj v sebe, cítil som, že tam je. Ale čo sa týka sexuálnej identity, o tom som absolútne nemal páru, že sa s ním budem nakoniec cítiť spätý aj na tejto úrovni.Čo je tvoja obľúbená scéna v tom filme?To je milá otázka. Povedal by som, že ich je viac.Začni niekde.Môžem povedať dve?Môžeš.Pod čiarou musím povedať, že to je prvý film, ktorý nepozerám ako na ihlách a nehanbím sa za to, čo som spravil. Doteraz som vždy mal pocit, že okej, vyšli mi jedna, dve scény. V tých krátkych filmoch som niektoré veci akoby odbil, alebo som šiel na istotu. Alebo som sa snažil nejak odviesť pozornosť publika, ktoré to práve pozeralo.Toto je celovečerný film, takže tých scén by tam malo byť oveľa viac, ale stal sa nejaký zázrak, spojilo sa proste kopec šikovných ľudí. A ako povedala naša hlavná architektka Dorota Wolfová, asi sme mali jeho (Nepelove pozn. red.) takzvané požehnanie. Mám rád dve scény, ktoré mi tak sprvu napadnú.Jedna je, keď Ondrej tancuje na Sweet Caroline. Keď mu trénerka Hilda Múdra pustí tú skladbu, na ktorú tak veľmi túžil korčuľovať. A on sa konečne uvoľní, a je taký, akým by chcel byť. Celé je to zostrihané do takej príbehovej montáže, kde sa deje viacero vecí. Príbeh tam dostáva druhý dych a posúva film ďalej. Tu musím spomenúť meno Roman Kelemen, ktorý nedávno vyhral Slnko v sieti za najlepší strih za náš film a ktorý je vo veľkej miere zodpovedný za finálny výsledok nielen tejto scény, ale celého filmu. Ja som mal nápad tej montáže, ale on ho s mojím prizeraním urobil práve takto. A druhá scéna je samotný koniec. Ten moment, keď sa Ondrejovi v úvodzovkách nepodarí prekročiť tieň svojho strachu a predsa len vyjde na ľad v žltohnedom socialistickom československom mundúre a ide tú jazdu, ktorú od neho všetci očakávajú. V tej chvíli sa jeho duch prechádza po tribúne v ligotavej košeli zo Sweet Caroline a sleduje všetkých tých ľudí, ktorí fandia tej jeho verzii, ktorou on vlastne nechce byť. Prechádza okolo socialistických pohlavárov, ale aj okolo svojich rodičov a kamarátov.Nikto ho nevidí. Stane sa neviditeľným. Tento nápad prišiel tesne pred nakrúcaním štadiónovej scény. Mali sme to vymyslené úplne inak a môj kameraman Adam Suzin, geniálny mladý poľský kameraman, povedal, že s tým koncom nie je spokojný a že by som sa mal trochu viac snažiť. Bol som trochu frustrovaný, ale dobre, že to zo mňa vytiahol, lebo ma to popohnalo a prinútilo prísť s ešte trochu lepším koncom.A kým Ondreja nik nevidí, trénerka ho na moment zahliadne a tam sa nachvíľu ten kruh uzavrie. Lebo ho vidí ten človek, od ktorého by to možno vôbec nečakal, lebo je to žena z úplne inej generácie a s úplne inou výchovou. A predsa tá blízkosť, a tá rozlúčka nastane, takže Ondrej môže s čistým svedomím vybehnúť z toho štadióna von. Nik ho nevidel, teda okrem nej a aj to len na chvíľočku. Je to taký horko-sladký koniec, ale myslím si, že sa hodí k celkovému spôsobu rozprávania toho filmu.Má to silu, lebo v diktatúre sme neviditeľní a všetci napĺňame roly. Od každého sa čosi očakáva. A keď sme potom náhodou v niečom úspešní, ten úspech nepatrí nám, ale systému, ktorý si ho prisvojí.Túto neviditeľnosť, a tiež túžbu po slobode a po tom aby sme boli videní, zažíval každý človek. No u Ondreja, respektíve u kvír ľudí, je to v rámci diktatúry dvojnásobné.Ako režisér vedieš tím ľudí a zaujíma ma, ako narábaš s mocou, ktorá s touto funkciou prichádza. Pretože všetky riadiace funkcie prechádzajú zmenami, tým, ako sa spoločnosť demokratizuje. A existuje viacero spôsobov, ako to robiť dobre. Aký je tvoj prístup? Výborná otázka. Tešil som sa na tvoje otázky. Ale neviem, či je to otázka na mňa a či viem objektívne zhodnotiť, ako narábam s mocou, pretože tú moc vykonávam na ľuďoch, s ktorými pracujem.Povedz subjektívne.Snažím sa byť s ľuďmi, s ktorými som v štábe, v podstate ako kamarát. Na nakrúcaní sme strávili pol roka, samozrejme s prestávkami, a v príprave ďalší rok a pol, čiže spolu, dajme tomu, dva roky. Snažím sa ten proces spríjemniť sebe aj všetkým okolo a chcem vytvoriť inšpiratívny, dlhodobo motivujúci proces, kde si všetci uvedomujeme, že vytvárame niečo, čo môže mať na konci nejakú estetickú, filozofickú, katarznú hodnotu.To nejde bez toho, aby som cítil, že to cítia aj ostatní. Ak by som to robil iba pre seba, nakoniec by som sa cítil prázdny. Ten proces je fyzicky aj mentálne náročný, a vy viete, keď doňho idete, že taký bude. Každý film je taký. Preto by bolo odo mňa veľmi sebecké chcieť, aby tí ľudia iba vykonávali nejakú moju vôľu a necítili sa prizvaní do celkového procesu tvorby, a aby si pritom neudržali nejakú formu mentálneho zdravia.Ale musím povedať, že tento film si z nás zobral strašne veľa. Mnohí sme nakoniec boli, podľa mňa, vyhorení, a zároveň sme rozmýšľali, a mnohí doteraz rozmýšľame, ako to v kultúrnych podmienkach na Slovensku a v Československu robiť nabudúce inak, aby sme to proste prežili. A, samozrejme, musím poslucháčom a poslucháčkam pre poriadok povedať, že si nemyslím, že tvorba filmu je najdôležitejšia vec zo všetkých povolaní.Je to jedno z povolaní, ktoré potrebujeme. Všetkých nás tu treba a na každého je tu dosť miesta.Áno, je to umelecká tvorba, bez ktorej by niekto možno prežil, ale ja osobne by som bez umenia, neprežil. A myslím si, že koniec koncov mnohí, aj keď si povieme, že prídeme domov a nechceme nič riešiť, si zapnú televízor, a či už pozerajú veci kvalitné alebo menej kvalitné, stále to niekto vytvoril. To, čo pozerajú, alebo si niečo prečítajú, aj to musel niekto vytvoriť. Občas mám pocit, že sa musím ospravedlňovať za to, že hovorím, že tvorba umenia je náročná. Ale je.To je smutné, že mnohí umelci a umelkyne cítite túto potrebu sa ospravedlňovať. Kam sme sa to dostali?To je asi na ďalšiu debatu o postavení umenia a kultúry v našej krajine. Sami vidíme ako si to aktuálna politická reprezentácia váži a to samozrejme prechádza aj na ľudí.Ešte k tej moci. Snažím sa byť demokratický, snažím sa ľudí počúvať, snažím sa na nich nebyť tvrdý. Ale zároveň tí ľudia vedia, že môžu odo mňa očakávať očakávania. Keď sme sa dohodli, že ideme niečo vytvoriť, tak mám očakávania od toho, ako budú jednotlivé veci fungovať a či budú v ten nakrúcací deň pripravené tak, ako sme sa dohodli. Lebo ak nie sú, tak to nakoniec vo finálnom výsledku vidno. A nehovorím to len tak, ale tá kritika sa väčšinou zvezie na hlavu režiséra, ako tie jednotlivé veci vyzerajú. Ja som pripravený tú zodpovednosť, samozrejme, znášať, lebo znášam aj tie ovácie, aj tie pozitívne ohlasy. Čiže musím vedieť zniesť aj kritiku, aj pozitívnu recenziu.Ale jednoducho, myslím si, že som relatívne prísny, čo sa týka jednotlivých zložiek a očakávaní od nich. Ale snažím sa byť fér, nikdy na nikoho nezvyšujem hlas.Čiže v tomto nie si ako režisér Bednárik?Nie. Ja som pána Bednárika ani nepoznal, ale áno, dosť sa to o ňom traduje. Podľa mňa zvýšený hlas nič nerieši. Kam sa ním dostaneme? Iba do nejakej stresovej situácie, ktorú aj tak nevyrieši. Takže občas som trošku ofučaný, keď sa niečo nedarí tak, ako chcem. Ale opäť posúvam slovo členom a členkám jednotlivých zložiek, lebo sú to oni kto by musel povedať, či by so mnou znova chceli spolupracovať.Čo je na práci s ľuďmi pre teba najťažšie?Dobrá otázka. Prežiť celý ten proces tak, že si na konci poviem, že to za to stálo, tie roky práce. Proste najťažšie je uniesť stres. Pri filme každý deň, takpovediac, vybuchnú štyri-päť vecí. Nie sú tak, ako sa dohodlo. A často to nie je ničou vinou. Často je to iné počasie, keď točíte v exteriéri, alebo vina nejakých nepredvídateľných udalostí, ktoré sa proste stávajú. Niekde sa stane zápcha a niekto kvôli tomu mešká, nestihne prísť do kostymérne alebo maskérne.Tam sa niečo, dajme tomu, pokazí s parochňami, ktorých bolo pri Nepelovi neúrekom. A máte dvojhodinový sklz. Ak máte dvojhodinový sklz, robíte celý deň v ohromnom strese, pretože nemôžete točiť viac ako 11 plus 1 hodinu, čo je obed. Len si predstavte, koľko je robiť 11 hodín denne. To nie je úplne málo. Čiže robíte takto, a teraz vedúca výroby alebo producent, ktorý je prítomný na pľaci, kontroluje ten čas, pretože oni musia držať tie kohútiky peňazí, ktoré tam tečú.Vo chvíli, keď ste nad 12 hodín, čo už je aj tak dosť náročná pracovná doba, začnú platiť takzvané nadčasy. A nadčasy znamenajú, že každý človek dostáva zaplatené navyše, niekedy akoby geometrickým spôsobom, ja to neviem úplne presne. A čo to znamená? Znamená to, že peniaze, ktoré ste mali rozpočítané na ďalšie dni, si už v úvodzovkách kradnete do tohto dňa. To znamená, že viete, že ďalší deň budete robiť v o to väčšom strese, a tak ďalej a tak ďalej. Čiže ste v konštantnom strese, že sa to nezvládne.Ale toto je bežné, že sa deje, a vždy treba, aby ten režisér prišiel so schopnosťou vyriešiť tieto veci na mieste, alternatívnym spôsobom, nejakým kompromisom. Už viete, že nedosiahnete to, čo ste chceli, čo vám prináša ohromnú frustráciu, pretože ste sa na to pripravovali rok, dva. Na to, že to bude v ten deň vyzerať takto, a ono to zrazu nevyzerá. No a potom si už vlastne striháte v hlave, ako sa to bude dať postrihať aj bez toho, čo ste chceli spraviť. Čiže, čo chcem povedať jednoducho, je to veľmi, veľmi stresové povolanie. Každý deň vstávate, dajme tomu, o štvrtej ráno, keď chcete stihnúť dobré svetlo.
