Keď okolo deviatej ráno prídeme do bratislavskej zoo, posadia nás do malého safari autíčka. Za minútu vystupujeme pri pavilóne kapybár a hrošíkov, kde nás čaká chovateľka Simona Halušová."Ešte potrebujem niečo urobiť," hovorí nám a otvorí bránku, aby pustila samicu hrošíka libérijského s mláďaťom do boxu s malým bazénom. "Už boli dlho vonku, pustím ich do vody, nech sa ovlažia."
Článok pokračuje pod video reklamou
Hrošica a dvojtýždňové mláďa, ktoré sa jej pletie pod nohy, pomaly odchádzajú do boxu. Simona si od samice musí držať odstup – celý čas preto stojí v medzi priestore medzi výbehom a východom a medzi ňou a zvieraťom je bránka. Ak by sa priblížila, mohlo by to byť nebezpečné. "Nechodíme do výbehu k hrošíkom, mohli by na nás totiž zaútočiť. Ľudia si myslia, že sú to pomalé, milučké tvory, no keď chytia amok, vedia bežať rýchlejšie ako človek," vysvetľuje 33-ročná chovateľka zvierat.Počas rozhovoru nám ukazuje, ako kŕmiť kapybary. Opatrne im podávame papriku a šalát z kýblika. "Sú to veľmi mierumilovné a pokojné zvieratá. Keď vojdem do výbehu, Buby sem niekedy príde a chce sa nechať škrabkať," hovorí zanietene a hladká Buby na zátylku.V bratislavskej zoo pracuješ s menšou prestávkou už dvanásť rokov. Bol to tvoj sen už v detstve? Dá sa povedať, že áno. Vždy som mala k zvieratám blízky vzťah. Môj starý otec mal hospodárske zvieratá – choval ošípané, králiky, sliepky. Celé detstvo som strávila vonku na dvore, v záhrade alebo v lese, takže ma to prirodzene ťahalo týmto smerom. Keď som zistila, že je v Bratislave stredná veterinárna škola, hneď som vedela, že tam chcem ísť.
