Autor je holandský spisovateľ a novinár.Minulý mesiac odsúdili 67-ročnú Nemku Danielu Kletteovú na trinásť rokov väzenia za ozbrojené lúpeže spáchané v rokoch 1999 až 2016. Keď jednu z posledných žijúcich členiek Frakcie Červenej armády (RAF) v roku 2024 zatkli, polícia v jej berlínskom byte, kde sa skrývala pod falošnou identitou, našla pištoľ, útočnú pušku, zlato a veľké sumy v hotovosti.
Článok pokračuje pod video reklamou
RAF bola marxisticko-leninská, antikapitalistická a antiimperialistická skupina, ktorá svojho času naháňala strach celému Nemecku. Útočila na politikov a podnikateľov, unášala lietadlá a vykrádala banky v nádeji, že pomôže rozpútať celosvetovú revolúciu. Väčšina jej bývalých členov je dnes mŕtva. Niektorí zo zakladateľov vrátane Andreasa Baadera a Ulrike Meinhofovej zomreli vo väzení už v 70. rokoch, keď sa Kletteová k skupine pridala. Organizácia sa oficiálne rozpustila v roku 1998. Dvaja jej členovia sú dodnes na úteku.Zatknutie a odsúdenie Kletteovej – dávno po tom, čo jej revolučná vec stroskotala – pripomína príbeh Onodu Hirooa. Dôstojník cisárskej japonskej armády odmietal uveriť, že druhá svetová vojna sa skončila, a tri desaťročia prežíval na malom filipínskom ostrove ako osamelý partizán. Do Japonska sa vrátil až v roku 1974. Kletteová a mnohí ďalší násilní revolucionári povojnového obdobia, najmä v Nemecku, Taliansku a Japonsku, boli v istom zmysle rovnakým prípadom. Aj oni zostali uväznení vo vojne, ktorá sa už dávno skončila.Politickí dinosauriČlenovia RAF, talianskych Červených brigád či Japonskej červenej armády vnímali spoluprácu svojich krajín s „americkým imperializmom“ ako pokračovanie fašizmu. Nechceli zopakovať chyby svojich rodičov, ktorí počas druhej svetovej vojny buď kolaborovali s fašistickými a militaristickými režimami, alebo mlčali zoči-voči nevýslovným zločinom. Namiesto toho sa rozhodli postaviť proti tomu, čo považovali za fašisticko-kapitalistický svetový poriadok – aj za cenu násilia.Fusako Šigenobuová, narodená v roku 1945, patrila medzi najradikálnejšie líderky Japonskej červenej armády, ktorá pôsobila najmä z Libanonu. Jej otec bol v 30. rokoch pravicovým extrémistom a počas vojny slúžil ako major cisárskej armády. Po zatknutí počas návštevy Japonska v roku 2000 vysvetľovala, že jej ozbrojený odpor „úzko súvisel s historickými okolnosťami“. Podobne aj talianski krajne ľavicoví aktivisti verili, že nadväzujú na odkaz protifašistických partizánov z čias vojny.Nie je náhoda, že najradikálnejšie študentské hnutia vznikli práve v bývalých krajinách Osi. Povojnové generácie sa totiž museli vyrovnávať nielen so spoluvinou alebo s mlčaním svojich rodičov, ale aj s tým, že mnohí vplyvní ľudia v Taliansku, Nemecku a Japonsku mali krv na rukách.Kiši Nobusuke, japonský premiér v rokoch 1957 až 1960, bol počas druhej svetovej vojny námestníkom ministra pre výzbroj a predtým dohliadal na rozsiahly systém nútených prác v Mandžusku. V prvej vláde Konrada Adenauera v západnom Nemecku pôsobili viacerí významní bývalí nacisti. Neskorší kancelár Kurt Georg Kiesinger bol takisto členom nacistickej strany. Konzervatívne krídlo talianskej politiky a podnikateľského prostredia bolo prešpikované bývalými fašistami. Väčšinu týchto predstaviteľov establishmentu podporovali – a často aj financovali – Spojené štáty. Kiši napríklad rád hrával golf s prezidentom Dwightom Eisenhowerom.Hoci je hnev povojnových revolucionárov pochopiteľný, ich radikalizmus bol v skutočnosti prejavom porážky. Umiernenejšie študentské protesty proti vojne vo Vietname, autoritárskym profesorom, puritánskym sexuálnym normám a skorumpovaným konzervatívnym elitám dosiahli aspoň čiastočný úspech. Spoločnosť sa otvorila, spoločenské normy sa uvoľnili a tradičné hierarchie – v školstve aj v cirkvi – začali pomaly ustupovať.Hlavný prúd politiky v americkom „slobodnom svete“ však zostal prevažne konzervatívny a kapitalistický systém nebol nikdy vážne ohrozený. V 70. rokoch sa študentská revolta rozplynula v kultúre sexu, drog a rock’n’rollu. Ozbrojený boj revolučných dogmatikov bol skôr prejavom zúfalstva. Kletteová je dnes politickým dinosaurom – jednou z posledných preživších vojny, na ktorú si už mnohí ani nespomínajú.Kolektívna pamäť vyprcháPrinieslo to však nový, možno ešte vážnejší problém. Povojnová politika v Európe, Spojených štátoch a Japonsku síce bola konzervatívna, ale nebola fašistická. Spomienka na holokaust a japonské vojnové zločiny spôsobovala, že militantný etnický nacionalizmus a otvorený rasizmus zostávali spoločensky neprijateľnými. Takéto myšlienky prežívali len na okraji spoločnosti.Mladí ľavicoví revolucionári, posadnutí druhou svetovou vojnou, však často videli nacistov a fašistov aj tam, kde neboli. Naháňali prízraky metódami, ktoré boli rovnako brutálne ako neúčinné. Čo sa však stane, keď kolektívna pamäť ďalších generácií vyprchá a niektoré z týchto prízrakov sa začnú vracať?Nech už si dnešní tínedžeri prečítajú Denník Anny Frankovej koľkokrát chcú, násilné ideológie 20. storočia – japonský militarizmus, Mussoliniho fašizmus či Hitlerova Tretia ríša – sa pre nich stali rovnako vzdialenou históriou ako napoleonské vojny alebo búrska vojna. Živá pamäť minulých zločinov už nepredstavuje spoľahlivú hrádzu proti rasistickej demagógii a extrémnemu šovinizmu.Pre rastúci počet ľudí je krajná pravica jednoducho príťažlivá. Uhladení nacionalisti sľubujúci deportácie prisťahovalcov a tresty pre „liberálne elity“ môžu byť pre mladých ľudí túžiacich vzdorovať establishmentu veľmi lákaví. Historické korene takejto xenofóbie sa medzitým vytrácajú z pamäti.Keď sa však nositelia krajne pravicových myšlienok dostanú k politickej moci, predstavujú oveľa väčšie nebezpečenstvo než násilné fantázie malej skupiny privilegovaných revolucionárov s podomácky vyrobenými bombami. Na rozdiel od nacistov a fašistov minulosti majú dnes priamy prístup k najvyšším poschodiam moci – vrátane Bieleho domu.
