Autor je publicistaPred niekoľkými dňami som nestíhal, tak som si zavolal taxík. Vyšiel som pred vchod a všimol som si, že na dvore vo vnútrobloku stojí staršia pani a cez okno auta sa rozpráva s iným taxikárom. Môj odvoz o chvíľu prišiel, nasadol som, aj som sa dosť ponáhľal. Keď sme sa chystali odísť, pani zaklopala na okno.
Článok pokračuje pod video reklamou
„Ani s vami sa nedohodnem, aby ste po mňa zajtra o pol ôsmej prišli?“ opýta sa, keď šofér spustí okno. Pozriem sa na šoféra, šofér na mňa. Aplikácia mi hovorí, že sa volá Zochirchon. Opýtam sa ho, či hovorí po slovensky: trochu áno, ale nie dosť na to, aby to vybavil. Po anglicky? Nie. Je to moja situácia. „Potrebujete aplikáciu,“ poviem jej a uvedomujem si, že som sa práve odvážne vydal do slepej uličky. „Nemám taký telefón.“ „Tak si potrebujete číslo pozrieť na internete.“ Mlčky sa na mňa pozrie. Som pod tlakom: pani je naliehavá, šofér celkom nerozumie, čo sa deje, meškal som aj bez toho a teraz budem ešte viac. Vtedy človek nerozmýšľa celkom racionálne. „Telefónny zoznam?“ skúsim s vedomím, že vlastne ani neviem, či telefónne zoznamy ešte existujú, ale pravdepodobne nie. „Dajte mi číslo na taxík,“ povie pani pomerne rázne. Taxík som si však cez ústredňu naposledy volal možno pred desiatimi rokmi. Rozhodne pred covidom, čo je môj bod, podľa ktorého veci delím na predtým a potom. Vyberiem telefón, tipnem si, že pod BA Taxi hádam ešte budem mať niečo uložené. Skúšam, trvá to dlho. Žiadne číslo však nenachádzam. Taxikár to sleduje, je trpezlivý, ale čas beží. Už takmer určite meškám. Pozriem internet. V strese si neviem spomenúť ani na jeden názov taxislužby. Po chvíli nájdem číslo, ktoré vyzerá, že by mohlo fungovať. Začnem jej ho diktovať. „Daj mi pero,“ obráti sa na taxikára. Taxikár sa pozrie na mňa. Gestom ukazujem pero. Hľadá, nájde. „Aj papier,“ dodá pani. Nič mu ukazovať nemusím, lenže papier po ruke nemá a vyťahuje nejakú škatuľku od liekov. Diktujem. Pomaly, po jednom čísle. Potom ho celé zopakujem. Aj pani ho zopakuje. Nesedí. Diktujem znova. A znova. A znova. Stále nesedí, ani na piatykrát. Sme asi v piatej minúte. Priznám sa, že je ťažké nebyť nervózny. „Napíšte mi ho.“ Pani mi podá pero a škatuľku. Kontrolujem. Jedno číslo chýba, a keď ho dopíšem, škatuľku jej vrátim. „Ďakujem, ste veľmi milí. Viete, mám osemdesiattri rokov,“ povie. Toto si zapamätám. Keď po asi siedmich minútach odchádzame, naozaj už úplne meškám. Keď vám utečie svet Áno, dotyčná pani mi naozaj vykala a taxikárovi, cudzincovi, tykala, hneď som si to všimol. Ja však odvtedy rozmýšľam nad niečím iným. Táto scéna sa odohrala uprostred dňa v hlavnom meste. V tom vnútrobloku je ihrisko, takže v ňom bolo hneď niekoľko ľudí. Niekoľko ďalších ľudí okolo nás prešlo. Viacerí – vrátane mňa – ju videli, ako sa rozpráva s tým prvým taxikárom. Pani napriek tomu nedokázala splniť úlohu, ktorá je pre väčšinu z nás taká triviálna, že ju robíme bez rozmýšľania a zaberie nám pol minúty. Pre ňu predstavovala neprekonateľnú bariéru. Predstavujem si, že predtým, ako vyšla von, musela nad tým rozmýšľať a usúdiť, že jediná možnosť spočíva v tom, že vyjde von, bude čakať, kým na dvore náhodou zastaví nejaký taxík. Postupovala ako kedysi: hádam jej pomôže a buď sa s ňou dohodne on sám, alebo jej dá nejaké číslo. Vyjde teda von a tam, uprostred dňa, hneď vedľa pomerne rušnej ulice, po ktorej za hodinu prejdú stovky ľudí a stovky áut, stojí a čaká a hľadá niekoho, s kým by sa mohla dohodnúť. Je to ako keby ona sama bola na púšti, zatiaľ čo všetci naokolo majú vodu. A nielen to, ešte ju aj dokonca predávajú – len nie jej, lebo si ju nevie objednať. Pripadá mi to zúfalé. A smutné. A aj ponižujúce. Neviem a nedozviem sa: možno má deti alebo vnúčatá, ktorým by mohla zatelefonovať. Možno si kedysi to číslo predsa len niekde zapísala a teraz ho nevie nájsť. Existuje tisíc možností, ale ak za posledné možné riešenie považovala to, že pôjde von a bude sa pýtať, zrejme podľa nej žiadne iné neprichádzalo do úvahy. Vyšla teda do sveta, ktorý už funguje inak, predbehol ju, utiekol jej. Kým ona robila to, čo starší ľudia bežne robia, svet sa hnal dopredu a nechal ju za sebou, takže nakoniec nedokáže vybaviť naozaj pomerne triviálnu vec, ktorú ešte pred niekoľkými rokmi vybaviť vedela. Mala by nejaké číslo mať? Mala by, ale nemá. Mala by si ho vedieť nájsť? Mala by, ale nevie. Mala by to riešiť nejako inak? Mala, ale napadlo jej toto. A teraz čo? Nemyslím si, že taxík je ľudské právo, ktoré by malo byť zakotvené v ústave, ale myslím si, že si celkom neuvedomujeme, ako veľmi sa život skomplikoval. Pokrok je prirodzený, ale vždy existujú aj ľudia, ktorých nechá za sebou. Problém je, keď to má reálny vplyv na ich život – keď veci, ktoré boli jednoduché, už zrazu nie sú len komplikované, ale prakticky nedosiahnuteľné. Ba dokonca ponižujúce. Jedného dňa sa to stane aj vám Je to objektívne komplikovaný svet plný nástrah. Je to nezrozumiteľný svet, v ktorom na nás stále niečo vyskakuje, stále to od nás niečo chce. A je to aj svet, ktorý sa navyše zrýchľuje. Myslím, že aj mnohí z nás – vrátane mňa – majú niekedy pocit, že je toho akosi priveľa, že by to mohlo prestať a zastaviť sa, lebo je to vyčerpávajúce. Je to svet, ktorý na človeka kladie veľké požiadavky: musí sa prispôsobovať, musí to sledovať, musí sa posúvať spolu s ním. To však nie je celkom možné a myslím si, že to dokonca nemožno ani očakávať – a už vôbec nie od starších ľudí. Svet pre nich nielen môže byť, ale aj je sériou neprekonateľných nástrah a neriešiteľných problémov. Niekoľkokrát každý deň. Ak hovoria, že kedysi mali ľudia k sebe bližšie, tak tým môžu myslieť práve toto – a v istom zmysle majú dokonca aj pravdu. Netýka sa to však len ich. Ja sám som sa tiež už teraz vedome rozhodol, že si niektoré technológie jednoducho neosvojím. To isté rozhodnutie určite niekedy pred pätnástimi-dvadsiatimi rokmi urobila aj táto dnes osemdesiattriročná pani. A dnes si nevie zavolať taxík. Možno si ho raz nebudem vedieť zavolať ani ja. Som si úplne istý, že jedného dňa zistím, že som bezradný a stratený – že mi svet definitívne ušiel a ja ho už nedokážem dobehnúť. Inak povedané – toto sa môže stať každému z nás – a aj sa stane. Jedného dňa sa aj my ocitneme vo svete, ktorému nebudeme rozumieť a nebudeme si vedieť poradiť. Pokojne sa to, rovnako ako v jej prípade, bude odohrávať uprostred rušného a veľkého mesta. Okolo seba budeme, rovnako ako ona, mať množstvo ľudí. A nikto z nich to nebude vidieť. Budeme v rovnakom svete, ale zároveň v ňom nebudeme. Rozmýšľam nad tým, keď sledujem nekonečné a nezmyselné hádky o samoobslužných pokladniciach. Rozmýšľam nad tým, keď čítam o tom, ako sa už lístky na vlak dajú kúpiť len na internete. Aj vtedy, keď rozmýšľam, aké zložité môže pre niekoho byť objednať si taxík. Sú to prejavy toho, že svet je náročnejší, a nie, naozaj nie každý s ním dokáže držať krok. Ani to od každého nemôžeme očakávať. A áno, dá sa povedať, že to tak jednoducho je a človek sa s tým má zmieriť. Je to pravda – až kým sa to nestane aj vám. Myslím, že nič nie je horšie ako bezmocnosť.
