Komentár pôvodne vyšiel v denníku The Guardian pri príležitosti vyhlásenia laureátov Európskej novinárskej ceny. Počas 16 rokov vláda Viktora Orbána nalievala milióny eur z verejných zdrojov do think-tankov, inštitúcií a médií naklonených jej neliberálnemu videniu sveta – nielen v Maďarsku, ale aj za hranicami.

Článok pokračuje pod video reklamou

Napríklad na Slovensku, kde žije početná maďarská menšina, Budapešť posielala milióny eur vybranému spriaznenému médiu, kým mnohé nezávislé redakcie prežívali len zo zlomku týchto financií.Moji maďarskí kolegovia tieto štátom vykrmované kanály nikdy nenazývali „médiami“ a ich tvorcov „novinármi“. Ak by sa Maďarov niekto spýtal, či si z ich produkcie pamätajú prenikavý ľudský príbeh, investigatívu odhaľujúcu zneužívanie moci alebo analýzu, ktorá vniesla poriadok do chaosu, márne by trápili svoju pamäť.To, čo po sebe tieto kanály zanechali, je dlhý zoznam ľudí, ktorým znepríjemnili život – alebo ho rovno zničili. Kritici Orbánovho režimu boli vykresľovaní ako teroristi, sexuálni predátori, pedofili, zlodeji, daňoví podvodníci či násilníci. Jeden titulok dokonca tvrdil, že miliardár a filantrop George Soros chce zabiť vlastnú matku. Niekedy stačila zmanipulovaná fotografia alebo veta od zaplateného zdroja, inokedy len pokyn z príslušného ministerstva.Postupom rokov sa tieto články začali podobať jeden na druhý: tie isté postavy a rovnaké rozdelenie úloh, tie isté frázy a formulácie opakované donekonečna. Akoby všetci dostávali obed z tej istej závodnej jedálne.Skutočnosť, že Orbán 12. apríla prišiel o moc, ukazuje, že ani propagandistické impériá budované desaťročia nie sú všemocné. Nie vždy dokážu zabezpečiť víťazstvo autokratom, ktorí ich živia. A keď títo vládcovia padnú, často sa s nimi zrútia aj samotné impériá, odrezané od verejných peňazí, ktoré ich dovtedy udržiavali pri živote.Žurnalistika, ktorá pretrvá, však často nie je o politike ani ideológii. Je o ľuďoch vytrhnutých zo svojich koreňov a vrhnutých do neistoty spoločenskými otrasmi a historickými zmenami, ktorí sú nútení pokúsiť sa o nový život. Je o ľuďoch, ktorých identitu dejiny obrusovali ako kamene v riečnom prúde. Je o ľuďoch, ktorých politici považovali len za komparz vo veľkolepých scénach vlastnej slávy, no ktorí sa prostredníctvom svojho utrpenia naučili niečo, čo nám ostatným môže jedného dňa pomôcť prežiť naše najväčšie straty.Aby ste takéto príbehy našli, musíte stáť nad masovými hrobmi aj pri kolískach, v ktorých sa rodí nádej. Musíte vstúpiť do väzenských ciel, kde boli mučené ženy, do domovov sociálnych služieb, kde starí ľudia zomierali opustení, alebo do nemocníc, kde pacienti neumierali na svoje choroby, ale na baktérie, ktoré sa šírili v stopách systémových zlyhaní a nedbanlivosti.Napriek škodám, ktoré za posledné dve desaťročia napáchali na dôvere verejnosti populisti a najhoršie podoby sociálnych sietí, v každom kúte Európy pôsobí množstvo odvážnych ľudí, ktorí prinášajú práve takúto žurnalistiku. Vo viac ako štyridsiatich krajinách vrátane regiónov, kde sa orbánizmus snažil formovať verejnú mienku.Keď European Press Prize 3. júna oznámila laureátov za rok 2026, nepriniesla len zoznam ocenených. Priniesla aj dôkaz, že napriek všetkým predpovediam o úpadku médií zostáva v Európe živá tradícia odvážnej, nezávislej a verejnosti slúžiacej žurnalistiky. Stačí sa pozrieť na finalistov, aby sa obavy z jej zániku ukázali ako predčasné.Áno, novinári a nezávislé médiá píšu o politických zmenách, autokratických režimoch a ohrození slobody. Nerobia to však prostredníctvom suchých výrazov ako „demokratická transformácia“, „spoločenská zmena“ či „demografická kríza“ – slovných spojení, ktoré otupujú pozornosť, pretože len máloktorý čitateľ si pod nimi dokáže predstaviť konkrétny ľudský osud.Rozprávajú tieto príbehy cez životy ľudí, ktorí zostali stáť na staniciach minulosti, kde už vlaky nezastavujú.Skúmajú napríklad, ako baskický zdravotnícky systém plánoval zaviesť nástroj umelej inteligencie na diagnostiku rakoviny kože napriek tomu, že nezávislá štúdia ukázala, že prehliadne približne každý tretí melanóm a bol trénovaný výlučne na dátach od bielych pacientov.Alebo odhaľujú príbeh sériového pedofila, ktorého zločiny boli v Írsku utajované, kým ho nepresunuli do Afriky, kde pokračoval v zneužívaní detí.Zhromažďujú svedectvá zahraničných lekárov, ktorí pracovali v Gaze a ošetrovali deti s jednotlivými strelnými poraneniami hlavy alebo hrudníka, čo naznačovalo úmyselné zacielenie.A odhaľujú interné dokumenty Európskej únie spolu s dôkazmi organizácií na ochranu ľudských práv, ktoré poukazujú na systematické zanedbávanie stoviek maloletých utečencov bez sprievodu uväznených v neľudských podmienkach gréckych utečeneckých táborov.Kvalitná žurnalistika sama osebe nedokáže zaočkovať spoločnosť proti dezinformáciám. Nedokáže zabrániť nástupu autokratov ani prenikaniu extrémistov do demokraticky zvolených vlád.Nezávislá žurnalistika navyše nemôže prežiť bez inštitúcií schopných odolávať tlaku, bez vydavateľov a vlastníkov médií, ktorí medzi stĺpcami excelových tabuliek stále vidia živých novinárov a čitateľov. Nemôže prežiť bez individuálnych darcov – a predovšetkým bez čitateľov, ktorí chápu, že podpora nezávislej žurnalistiky je investíciou do duševného zdravia a príčetnosti spoločnosti.Je to investícia do našej schopnosti zhodnúť sa, že napriek rozdielnym názorom stále existujú fakty. Že napriek množstvu národných mýtov stále existujú spoločné dejiny. A že napriek poverám, ktorým možno verili predchádzajúce generácie, stále existuje veda.Je to investícia do našej schopnosti rozprávať príbehy, ktoré prekračujú hranice, prebúdzajú empatiu a vracajú silu aj tam, kde už ľudia neveria, že nejaká sila ešte existuje.Niekedy sa však pristihnem pri otázke, či o desať rokov sa bude žurnalistika ešte stále opierať o rozhovory s viacerými zdrojmi, vysvetľovanie kontextu udalostí, priznávanie konfliktov záujmov a citlivé, presné citovanie svedectiev. Či sa novinári namiesto toho nebudú musieť stať majstrami skratiek aby napchali tragédie celých generácií do jediného “reels” na Instagrame. A či sa pod pojmom excelencia nebude rozumieť už len schopnosť čo najšikovnejšie zadávať pokyny umelej inteligencii, až sa naše články začnú podobať jeden na druhý a všetci si budeme požičiavať tie isté frázy v jednom obrovskom akte plagiátorstva.O tom rozhodujeme práve teraz.