Autor je vydavateľom euBrief.Minister investícií Samuel Migaľ chce rozdávať eurofondy najmenším dedinám. Budú môcť získať 27-tisíc na chodníky, cesty či mestskú zeleň. Nič proti podpore malých obcí, ani proti malým projektom: pár tisíc dobre investovaných eur vie urobiť veľký rozdiel. Napriek tomu, Migaľov nápad dobre ilustruje, v čom je problém slovenského vzťahu k európskym peniazom. Špeciálne tým, ktoré sú určené na regionálny rozvoj.
Článok pokračuje pod video reklamou
A prečo, napriek 36 miliardám eur získaným z európskeho rozpočtu za 22 rokov členstva, by sme museli dlho hľadať príklad, ako eurofondy posunuli Slovensko výrazne dopredu. Nie pomohli prežiť, nie zaplátali diery v nevyhnutných investíciách či dokonca bežných výdavkoch. Príručná pokladnička Predpokladajme chvíľu, že Migaľov nápad nijako nesúvisí s blížiacimi sa župnými a komunálnymi voľbami a ministrovým plánom kandidovať za župana. Predpokladajme, že chce naozaj pomôcť zastaviť úpadok malých obcí, ktoré nie sú schopné nájsť peniaze na bežnú prevádzku, nieto ešte na investície, a na prípravu „bežných“ projektov nemajú administratívne kapacity. Nápad vyzerá dobre. Starostovia si budú investície vyberať z pripraveného katalógu, s pripravenou technickou dokumentáciou a vypočítanými jednotkovými nákladmi. Aby to bolo ešte jednoduchšie, o financovaní projektu nebude rozhodovať jeho kvalita, ale kto ho podá skôr. Rozpočet je nastavený tak, aby peniaze mohli získať približne dve tretiny zo všetkých obcí, ktoré na ne majú teoreticky nárok (majú menej ako 500 obyvateľov). Problém je spôsob, akým chce ministerstvo peniaze poslať. Formálne pôjde o jeden „národný projekt“, z ktorého potom prerozdelia peniaze obciam. Ministerstvo tvrdí, že tento neštandardný spôsob odbremení obce od administratívy pri príprave a administrácii štandardných dopytových projektov (čo je pravda). To sa však dalo dosiahnuť cez existujúce mechanizmy: na Slovensku boli vytvorené tzv. Miestne akčné skupiny, ktorých úlohou je okrem iného pomáhať malým obciam s eurofondovými projektami. Mimochodom, boli vytvorené z eurofondov. A tak sa eurokomisia oprávnene pýta, prečo ich Migaľ nepoužíva na úlohy, na ktoré boli určené. O to skôr, že v Česku podobný spôsob úspešne funguje. Namiesto toho zahádžeme eurofondových úradníkov na ministerstve, ktoré už aj tak nestíha robiť svoju prácu, administráciou niekoľkých stoviek malých podprojektov. Na papier sa vždy niečo napíše, Komisia to tak má rada, no v praxi predsa každý vie, že eurofondy sú príručnou kasičkou, z ktorej vláda či jednotliví ministri, financujú zaručene geniálne nápady. Deus ex machina Prideľovanie malých projektov cez Miestne akčné skupiny by malo ešte jednu výhodu: strategické riadenie. Každá skupina má vypracovať pre svoj mikroregión stratégiu rozvoja, ktorá zhodnotí potreby a k nim nastaví investičné priority. Podľa nich mohli byť vyberané úspešné žiadosti. Namiesto toho sa európske peniaze vyhodia z helikoptéry na sedemsto a čosi stavieb chodníkov, opráv ciest, zámkovej dlažby pred obecným úradom, sem-tam výsadbu nejakej zelene. Sú to legitímne potreby, možno by aj vedeli prispieť k niektorému z európskych cieľov: regionálnej súdržnosti, adaptácii na klimatické zmeny či konkurencieschopnosti.No o tom, či opraviť parkovisko pred cintorínom v obci A, alebo most cez potok v obci B, by mali rozhodovať štandardné mechanizmy pri zhodnotení regionálnych špecifík a priorít. Nie schopnosť pracovníka miestneho úradu poslať žiadosť o pár minút skôr, než vedľajšia obec. Nedostatok strategického riadenia je všeobecným problémom nášho prístupu k eurofondom. Analýzami, stratégiami, programovými dokumentami by sme vedeli zaplniť menšiu obecnú knižnicu. Keď však príde na rozdeľovanie eurokoláča, vlády a ministri majú tendenciu do procesu vstupovať ako božstvá, rozdávajúce podľa aktuálneho rozmaru. A za úspech sa vyhlási už len to, že sme peniaze schopní minúť. Neprítomnosť strategického plánu v používaní eurofondov je o to zarážajúcejšia, že 15 z 22 rokov členstva v Únii vedie slovenské vlády tá istá strana. Hunger Games Chýbajúca stratégia možno nie je chybou, ale konštrukčnou vlastnosťou slovenského eurofondového systému. Ak by ste sa starostov malých obcí opýtali, či majú o takéto projekty záujem, takmer určite by povedali áno. Ich starosťou sú cesty, chodníky, zeleň v obci. Na „vyššie“ otázky môžu mať osobný názor, no minimálny vplyv. To je ďalší problém. Európske peniaze používame na látanie dier v rozpočtoch - lokálnych či národnom. Za normálnych okolností by obec mala dokázať bežné investície financovať zo svojho rozpočtu. Prípadne zo štátneho. Eurofondy majú byť nadstavbou. Priniesť obci niečo extra, pripraviť ju na krízu (napr. klimatickú), posilniť konkurencieschopnosť, kvalitu života obyvateľov. Namiesto toho sme z týchto fondov urobili verziu Hunger Games: finančne podvyživené samosprávy bojujú o peniaze, ktoré im ako-tak pomôžu prežiť. Buď ako štatisti v teátre nazývanom „výjazdové rokovania vlády“, alebo v bitke o európske peniaze. V takomto nastavení je strategické riadenie, samozrejme, na príťaž. Eurofondy sú nástrojom kupovania lojality. Čo s tým Malo by byť v našom záujme tento neefektívny a v podstate ponižujúci systém zmeniť. Ale nebuďme naivní. Iniciatíva skôr príde „z Bruselu“ – od Európskej komisie a krajín, ktoré sú hlavnými prispievateľmi do európskeho rozpočtu. Rokovania o ňom vstupujú do horúcej fázy. S trochou šťastia sa v nich, napriek odporu slovenskej vlády, podarí presadiť zásadnú reformu regionálnej politiky a jej financovania. Prvou požiadavkou by mala byť decentralizácia. Podmienkou čerpania regionálnych eurofondov by malo byť reálne zapojenie samospráv: od stanovenia priorít, po výber projektov. Druhou nevyhnutnou podmienkou sú prísnejšie podmienky: európske peniaze majú byť investované do európskych priorít. Medzi nimi, samozrejme, môže byť aj zlepšenie života v malých obciach. No na to treba silnejšie argumenty, než rozmar ministra.
