Autor je starokatolícky kňaz.Keď chcem na Slovensku zosobášiť pár, musím ho najskôr poslať na matriku. V Česku ten istý obrad štát bez problémov uznáva. Slovenský systém registrácie cirkví je asi najprísnejší v Európe.
Článok pokračuje pod video reklamou
Keď verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský pred pár dňami oznámil, že na Ústavnom súde napadol nesplniteľné podmienky registrácie cirkví, pocítil som obrovskú úľavu. Urobil tak na základe podnetu nášho starokatolíckeho spoločenstva, na čo sme čakali viac ako tri roky. Kým my konečne vidíme šancu na nápravu absurdnej byrokratickej šikany, vládni politici začali okamžite šíriť strach z „bezpečnostných hrozieb“ a „islamizácie“. Rád by som preto vysvetlil, ako sa na Slovensku naozaj žije veriacim, ktorých štát pre ich menší počet vymazal z mapy. Zákon nás núti žiť v permanentnej sivej zóne. V očiach slovenskej legislatívy nie sme cirkev. V praktických veciach sa preto musíme nechať ako kolektív „zastúpiť“ naším občianskym združením. Pod jeho hlavičkou si musíme prenajímať priestory, realizovať aktivity, viesť spoločný účet v banke či vykonávať iné právne a ekonomické úkony. Ak chcem ako duchovný navštíviť chorého v nemocnici alebo sprevádzať človeka vo väzení, nemám zaručené o nič väčšie práva ako náhodný okoloidúci. Všetko závisí len od dobrej vôle a tolerancie konkrétneho personálu. Aby štát vôbec vzal na vedomie vašu náboženskú existenciu, vyžaduje od nás predložiť 50-tisíc podpisov plnoletých členov so slovenským štátnym občianstvom. To je asi jedno percento celej populácie. V Poľsku na registráciu novej cirkvi stačí 100 podpisov, v Česku 300, v Slovinsku desať a v Maďarsku traja ľudia. Európsky súd pre ľudské práva v minulosti označil niekdajšiu českú podmienku 10-tisíc podpisov (cca 0,1 percenta) za „na prvý pohľad neprimeranú“. Našich 50-tisíc je tak z pohľadu európskeho práva čistý extrém. Tento drakonický cenzus sa pritom do zákona nedostal na základe odbornej diskusie. Bol schválený v roku 2017 – napriek vetu vtedajšieho prezidenta Andreja Kisku – ako politický kalkul zameraný proti moslimom. Súčasná politická garnitúra dnes opäť vyťahuje falošnú kartu „islamizácie“ a ochraňovania štátnej kasy. Moslimovia, budhisti, minoritné kresťanské cirkvi či iné náboženské menšiny zo Slovenska nezmiznú len preto, že im štát odmietne dať pečiatku. Naopak, zostanú pôsobiť v neprehľadnej zóne. Ak sa politici oháňajú bezpečnosťou, mali by vedieť, že práve rozumnejší a férovejší model registrácie by štátu priniesol oveľa lepší prehľad o tom, kto na Slovensku pôsobí. Možno najzvláštnejšie na celej verejnej debate je dlhoročné mlčanie veľkej časti registrovaných cirkví, ktoré sa tešia nadštandardným podmienkam. Hranicu 50-tisíc členov by pritom dnes nesplnila ani väčšina z nich. A čo sa týka financií – ide o absolútny mýtus. Menším spoločenstvám, ako sme my, vôbec nejde o príspevky zo štátneho rozpočtu. Riešením by tak mohol byť napríklad dvojstupňový model registrácie, aký funguje v Česku či v Slovinsku. V prvom stupni (s nižším, splniteľným počtom členov) by komunita získala základnú právnu subjektivitu a civilné práva, no bez nároku na štátne peniaze. Po stanovenom čase bezproblémového pôsobenia by sa mohla uchádzať o plný status. Náboženská sloboda nemá byť výsadou veľkých a tých, ktorí mali historické šťastie. My nežiadame privilégiá, len spravodlivosť, európsky štandard a základnú ľudskú dôstojnosť pre našich veriacich. Veríme, že Ústavný súd túto anomáliu konečne napraví a vráti Slovensko na mapu moderných demokratických štátov, kde viera nie je podmienená nezmyselnými kvótami.
