Tento článok bol publikovaný v májovom vydaní magazínu Historická revue. Časopis kúpite v stánkoch po celom Slovensku, ale kvalitné čítanie si viete predplatiť aj domov, čím podporíte našu prácu.Cervantes nemal nikoho, kto by krátko po smrti spisovateľa napísal jeho životopis, tak ako to urobil Juan Pérez de Montalbán, ktorý len rok po smrti svojho učiteľa Lopeho de Vega vydal jeho biografiu.
Článok pokračuje pod video reklamou
Napriek tomu, že román Don Quijote de la Mancha (1605, 1615) zaznamenal mimoriadny úspech a už za života autora bol preložený do angličtiny (1612) a francúzštiny (1614), súčasníkov Cervantesove osudy nezaujímali. Na rozdiel od Lopeho de Vega, po ktorom sa zachovala korešpondencia a mnohé archívne dokumenty, písomných svedectiev o Cervantesovom živote poznáme málo. Jeho korešpondencia sa s výnimkou niekoľkých úradných listov nezachovala. Mnohé z toho, čo dnes vieme o jeho živote, pochádza z pera samotného autora, z autobiograficky ladených príbehov, ktoré vložil do svojich diel, a z predslovov k týmto dielam.
Prvý životopis objednal anglický šľachticPrvý Cervantesov životopis vznikol viac ako sto rokov po jeho smrti na objednávku anglického aristokrata a Cervantesovho veľkého obdivovateľa lorda Cartereta, ktorý inicioval luxusné štvorzväzkové vydanie románu Don Quijote de la Mancha v španielčine (1738). Malo byť poctou autorovi a obsahovať jeho portrét i biografiu. Cervantesov portrét sa však nenašiel, a preto George Vertue vytvoril rytinu podľa nákresu Williama Kenta, ktorý sa inšpiroval slovným autoportrétom Cervantesa z predslovu k Príkladným novelám (1613).„Tento muž s podlhovastou tvárou a gaštanovými vlasmi, s hladkým a vypuklým čelom, s veselými očami a orlím nosom, ale inak celkovo primeraným, so striebristou bradou, čo sa pred necelými dvadsiatimi rokmi žltla ako zlato, s veľkými fúzmi, malými ústami, so zubami, o ktorých ťažko povedať, či sú drobné, alebo veľké, veď ich má už len šesť a aj tie sú v nedobrom stave a veľmi zle umiestnené, len kde-tu trčia osve; tento muž postavy ani nízkej, ani vysokej, ošľahanej pleti, skôr bielej než počernej, trochu prihrbený a nie veľmi rezkej chôdze...“Tak vznikol prvý „oficiálny“ Cervantesov portrét, ktorý takmer dve storočia používali európske vydania románu.Cervantesov prvý životopis je dielom humanistického vzdelanca Gregoria Mayansa y Siscara. Ten však nedisponoval relevantnými dokumentmi a pri písaní sa opieral o Cervantesove texty, najmä o spomenutý slovný autoportrét. V ňom okrem opisu tváre a postavy starnúceho muža ponúka aj vlastný literárny a biografický portrét: „(Tento muž) je autor Galatey a Dona Quijota de la Mancha, napísal aj Cestu na Parnas… a ďalšie diela, čo sa ponevierajú kade-tade po svete a možno aj bez autorovho mena. Všetci ho poznajú pod menom Miguel de Cervantes Saavedra. Bol dlhé roky vojakom, päť a pol roka strávil v zajatí, kde sa naučil trpezlivo znášať rozličné príkoria; v námornej bitke pri Lepante prišiel o ľavú ruku, ktorú mu odtrhol výstrel z kuše, a hoci kýpeť nevyzerá pekne, on ho pokladá za krásny, lebo poranenie utŕžil pri najpamätihodnejšej a najslávnejšej udalosti, akú kedy videli minulé storočia a sotva kedy už uvidia stáročia budúce…“ (Preklad Vladimír Oleríny)Vďaka Carteretovej edícii s autorovým životopisom bol Cervantes povýšený na klasika svetovej literatúry, čo motivovalo ďalšie cervantistické výskumy. Mimoriadnemu záujmu domácich i zahraničných bádateľov sa tešil najmä v období romantizmu. Pre romantikov bol Cervantes „nepochopeným géniom“ a mužom hrdinsky zápasiacim s nepriazňou osudu. „Jednoruký od Lepanta“ sa stal španielskym, ale aj univerzálnym symbolom patriotizmu a odvahy. Jeho tragicko-dobrodružné životné osudy a smrť v chudobe inšpirovali mnohých románopiscov, a tak idealizovaná podoba Cervantesa prežila až do 20. storočia. V našom kultúrnom okruhu sa rozšírila najmä vďaka českým a slovenským prekladom románového spracovania Cervantesovho života z pera Bruna Franka (Cervantes, 1934).
